Archívy autora: Mačičkovo Dobrá

O Mačičkovo Dobrá

admin

Epizóda 3: Stratení v lese

Ráno bolo chladné, ale veselé. Na mieste stretnutia pri sade sa zhromaždila celá partia – Lesianka, Fred, Elo, Charlík, Bára, Charlie a Chirico, všetci odhodlaní vyraziť na túru do lesa, ktorá mala viesť až k chate pri jazere. Vybavení zásobami a dobrou náladou, sľubovali si deň plný zábavy.

„Kto povedie?“ spýtala sa Bára, s batohom plným lahôdok na chrbte.

„Samozrejme ja,“ zahlásil sebavedomo Charlík, hoci sa Fred uškrnul. „Možno by sme mali použiť mapu?“

„Mapa je pre slabochov,“ odsekol Charlík, a skupina sa so smiechom pohla do lesa.

Spočiatku bolo všetko pokojné. Slnko sa predieralo cez konáre, vtáci štebotali a zem pod labkami bola mäkká. Lesianka si vychutnávala vôňu prírody, zatiaľ čo Elo opatrne niesol konzervy. Charlík a Charlie sa predbiehali v žartoch a priateľských doťahovačkách, ktoré rozosmievali všetkých.

Po niekoľkých hodinách cesty však les zhustol a svetlo sa začalo strácať. Stromy boli vyššie, ich tiene dlhšie, a cestička, ktorá spočiatku viedla jasným smerom, sa stratila.

„Ehm… nevyzerá to, že by sme boli na správnej ceste,“ ozvala sa Lesianka.

„Len pokoj,“ mávol labkou Charlík, no jeho hlas už nemal takú istotu ako predtým.

„Ktorým smerom?“ spýtala sa Bára, snažiac sa udržať pokoj.

Charlík ukázal doľava, no Charlie nesúhlasne pokrútil hlavou. „Slnko je na opačnej strane. Mali by sme ísť doprava.“

„Slnko sem, slnko tam. Chodíme po chodníku, nie podľa hviezd!“ zahundral Charlík a vykročil vľavo. Skupina sa neochotne pridala.

Cesta začala byť čoraz hťqžšia, stromy vyššie, a zvuky lesa – doteraz veselé – zlovestné. Šuchot lístia znel ako kroky, ktoré ich sledovali. Lesianka si nervózne oblizla labku a zašepkala Fredovi: „Toto nie je správna cesta.“

Fred prikývol, no skôr než mohol niečo povedať, ozval sa za nimi tichý praskot. Celá skupina sa otočila, no nikto tam nebol.

„To bol vietor,“ zamrmlal Charlík, no jeho hlas už neznelo tak sebavedome.

Keď pokračovali ďalej, stromy sa zrazu zdanlivo rozostúpili a pred nimi sa objavila malá čistinka. Uprostred stála stará chatrč so spadnutou strechou. Dvere boli pootvorené a vánok ich ticho rozkýval.

„Niečo mi tu nesedí,“ povedal Fred a zastal. „Mali by sme sa otočiť.“

„Blbosť!“ odvrkol Charlík a vykročil k chatrči. „Pozrime sa, či tu nie je niečo užitočné.“

Charlík otvoril dvere a vošiel. Ostatní ho váhavo nasledovali. Vnútri bola tma a zatuchnutý vzduch. Na stole ležali rozhádzané papiere a rozbité náčinie.

„Toto miesto vyzerá, akoby tu niekto býval,“ zašepkala Lesianka, pričom si nervózne obzerala tmavé kúty.

Fred ticho dodal. „Možno by sme tu nemali byť …“

Zrazu sa spoza chatrče ozval hlboký, mohutný hlas. „Stratili ste sa?“

Skupina vybehla von a tam stál veľký čierny kocúr.

„Kto ste?“ spýtal sa Charlík, snažiac sa znieť odvážne.

„Volám sa Felix,“ odvetil cudzinec. „A vy ste sa evidentne stratili.“

Fred prehovoril diplomaticky: „Hľadáme cestu k jazeru. Mohli by ste nám pomôcť?“

Charlík zodvihol hlavu, akoby si chcel zachovať autoritu. „Nie, my len… objavujeme nové cesty.“

Fred sa opatrne priblížil. „Ak nás viete nasmerovať správnym smerom, budeme vám veľmi vďační.“

Felix sa zamyslel a pomaly prikývol. „Pomôžem vám, ale varujem vás – tento les má svoje pravidlá.“

„Pravidlá?“ ozvala sa Lesianka so zvedavosťou.

„Áno. Nikdy nezanedbávajte svoje inštinkty a nezabúdajte na to, čo je dôležité – zostať spolu. Inak by vás mohol les navždy oddeliť,“ povedal Felix a jeho hlas znel vážne.

Celá partia sa na seba pozrela a bez ďalších slov súhlasila. Felix ich viedol cez hustý les. Ukázalo sa, že pozná cesty, ktoré by nikto iný nenašiel. No jeho varovania sa začali napĺňať.

Les bol čoraz hustejší, svetlo začínalo slabnúť a okolitý porast bol hustejší s každým krokom. Vzduch bol čerstvý, ale zároveň akoby plný napätia. Šuchot lístia pod labkami znel hlasnejšie, ako zvyčajne, a zrazu sa každý malý zvuk stal neobvykle výrazným. Skupina sa na seba pozerala, niečo nebolo v poriadku.

„Počuli ste to?“ spýtala sa Bára, zastavujúc sa a napäto počúvajúc. Zvuk bol sotva počuť – škrípanie, akoby niekto prešiel po kôre stromu, ale zároveň aj tiché kroky, ktoré sa zlievali s šepotom lesa.

„Áno,“ odpovedal Fred, s očami upretými na okolie. „Niečo nás sleduje.“

Skupina sa stiahla bližšie k sebe, ich kroky teraz opatrné, akoby sa báli, že každý ďalší pohyb vyvolá nejaké neviditeľné nebezpečenstvo.

„To je určite len vietor,“ povedal Charlík, aj keď jeho hlas znel menej presvedčivo ako zvyčajne. Pokúsil sa odľahčiť napätie, ale aj on si začínal uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Každý pohyb, každý zvuk, všetko bolo akosi… viac intenzívne.

„Ale ten zvuk,“ povedal Elo ticho, „to nebol vietor. Niečo je za nami.“

A vtedy to prišlo – tichý, rýchly šuchot za nimi, akoby niečo behalo medzi stromami. Všetci sa otočili, oči rozšírené, hľadajúc zodpovednosť za ten zvuk. Ale nevideli nič. Len stromy, ktoré sa ťahali do výšky, a tieň, ktorý čoraz viac zahalil les.

„Poďme ďalej,“ povedal Fred a pokúsil sa o kľudný tón. „Ale buďme ostražití.“

Ich kroky boli teraz ťažšie, ako keby les na nich mal čoraz väčší vplyv. Akýsi tlak, neviditeľná prítomnosť niečoho… A zvuky, ktoré počuli, sa stávali jasnejšie – neboli už len šuchoty vetra, ale aj tiché kroky, ktoré ich nasledovali.

„Toto nie je len vietor,“ zašepkala Lesianka, keď sa zrazu ozvalo ďalšie tiché, no nezameniteľné škrípanie. Niečo sa pohybovalo v ich blízkosti, ako keby ich sledovalo. Cítili to všetci, aj keď nič nezbadali.

Fred sa otočil a naklonil ucho k zemi. „Počúvajte,“ povedal, „akoby niekto chcel, aby sme sa otočili.“

„Ale kto?“ spýtala sa Bára nervózne. „Nikto tu nie je, nie?“

A v tom momente sa ozvalo tiché šuchotanie a zbadali rýchly pohyb. Všetci sa otočili a videli, ako niečo malé rýchlo prebehnúť medzi konármi. V prvom momente si mysleli, že sa im to len sníva. Na konári si sedela malá veverička, v labkách držala vrecko s mačacími granulami a s radosťou si na nich pochutnávala.

„Tak to je ono!“ vykríkol so smiechom Charlík, keď veverička zmizla v húštine. Z batohov im trčali kúsky ohlodaných maškŕt. „Tá malá potvorka nám celú cestu kradla naše jedlo!“

„A ja som sa už bála, že nás tu niekto prenasleduje,“ zasmiala sa Lesianka. „Priznám s, že mi odľahlo.“

Skupina sa na seba pozrela, napätie sa uvoľnilo a všetci sa zasmiali. „Tak to bola tajomná bytosť,“ povedal Elo, potľapkajúc si batoh. „No, tak to sme si teda oddýchli.“

„Les má svoje spôsoby, ako nás držať v strehu.“ dodal Fred s úsmevom. „

„No, no,“ povedal so záhadným úsmevom Felix, „vidím, že vás les privítal svojím spôsobom.“

„Privítal?“ zasmial sa Charlík. „Čo, to bolo, nejaký rituál?“

Felix sa len zasmial. „Presne tak. Les si vybral svoje vstupné. A to vstupné sú vaše maškrtky! Môžete byť pripravení na čokoľvek – od tajomných zvukov po takéto zábavné krádeže. To je lesná daň.“

„Tak si teda musíme dávať pozor aby nám niečo na jedenie ostalo aj na chatu, veveričiek je tu iste viac.“ zasmial sa Fred. Všetci sa začali rozhliadať, či nejaká ďalšia veverička nezaútočí na ich batohy.

Keď sa skupina dostala k chate, bolo už neskoro večer. Mesiac osvetľoval les a jazero pred chatou, vzduch bol studený a tichý. Všetci boli unavení, no zároveň šťastní. Batohy si odložili, založili v ohnisku pred chatou oheň. Posadali si okolo ohňa a vychutnávali si chvíle pokoja po dlhom dni.

„Tak konečne!“ povedala Bára, keď sa posadila k ohňu. „Konečne si oddýchneme. Felix, pridáš sa k nám?“

Felix, ktorý sa usadil vedľa nich, sa usmial. „S radosťou. Mám rád, keď sa spoločne zahrejeme pri ohni.“

„Dobre,“ pokračovala Bára, „zajtra nás čaká rybačka, ale teraz si zaslúžime oddych. Poďte, nech sa nám podarí trochu si užiť večer.“

Skupina sa usadila okolo ohňa, smiala sa a rozprávala si príbehy o všetkých lesných dobrodružstvách, ktoré zažili, pričom Felix, ktorý sa ukázal ako skvelý spoločník, pridal k tomu niekoľko záhadných príbehov z minulosti.

Bára sa usmiala na Felixa. „Zajtra ráno si dáme rybačku, Felix. Dúfame, že nám pomôžeš chytiť niečo veľké.“

Felix prikývol a poďakoval im. „Určite. Rád sa pripojím.“

Lesianka si v duchu plánovala ďalší deň, ale Charlík, ktorý sa práve postavil a pozrel na jazero, si všimol niečo zvláštne. „Počkajte,“ povedal a ukázal na vodu. „Niečo je inak. Voda… je nižšie než bývala.“

Bára sa pozerala na hladinu a potom sa otočila späť na Charlíka. „Áno, máš pravdu. To sa nikdy predtým nestalo. Pamätáš, aký bol breh? Voda klesla viac, ako by mala.“ Charlík prikývol. „Uvidíme zajtra, ale… niečo tu rozhodne nie je v poriadku.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu.

Alebo môžete len tak prispieť cicám v Mačičkove. Ďakujeme.

V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Názov oboch účtov: Mačičkovo Dobrá

Prima banka (obyčajný účet)

IBAN: SK2556000000002506594001

Slovenská sporiteľňa (transparentný účet – banka zverejňuje aj mena darcov)

IBAN: SK6309000000005134155422

Ďakujeme

Epizóda 2: Rybačka

Fred, Elo a Lesianka na chvíľu zostali bez slova, sledujúc Báru a Charlíka. Elo sa prvý spamätal a podal jej labku. „Teší nás, Bára,“ zamrmlal trochu nesmelo, kým Fred si skúmavo obzeral Charlíka, ktorý stále vyzeral, akoby ho niekto nasilu privliekol.

Lesianka naklonila hlavu na stranu a s úsmevom odpovedala: „Bára, radi ťa spoznávame. A… Charlíka tiež.“ Otočila sa na tigrovaného kocúra, ktorý sa po chvíli nervózne posadil a naoko znudene si oblizol labku.

„Nečumte na mňa tak,“ zamrmlal Charlík podráždene, ale Bára ho okamžite štuchla labkou do pleca. „Správaj sa slušne,“ napomenula ho jemným, ale pevným hlasom. Potom sa znovu obrátila k ostatným.

„Sme na ceste k rieke. Charlík miluje rybolov, a ja mám rada potom ochutnávku. Čo vy, máte na dnes nejaké plány?“ spýtala sa zvedavo, akoby sa práve nestalo nič neobvyklé.

Fred pozrel na Ela a Lesianku. „Vlastne sme sa len tak prechádzali. Možno by sme sa k vám mohli pridať,“ navrhol.

„Prečo nie?“ – dodala Lesianka s nadšením, hoci si všimla, že Charlík pri Fredových slovách mierne pretočil oči. „Ale musíme si zájsť pre pár vecí. Počkáte na nás?“

Charlík si povzdychol, ale kým stihol niečo namietať, Bára súhlasne prikývla. „To bude skvelé! Tak si švihnite,“ poznamenala s úškrnom.

Netrvalo dlho, Lesianka, Fredík a Elo privliekli veľký piknikový kôš, rybárske prúty a ešte niečo… Lesianka všetkým rozdala vtipné pletené malé čiapočky. Červené s bielymi bodkami. Elova čiapka mala dokonca aj ušká. So smiechom poznamenala „Keď do prírody, tak nech zapadneme. Muchotrávky – zoradiť sa, a za mnou!“

„Tak poď, tigrovaný. Neostávaj vzadu,“ podpichol Fred, keď Charlík stále váhal. A s tým sa celá skupinka vydala na cestu.

Pri rieke si skupinka rozložila tábor a pustili sa do príprav na rybačku. Charlík si zabral najlepšie miesto s výhľadom na hladinu a pohŕdavo zahlásil: „Len sa pozerajte, amatéri, ja vám ukážem, ako sa to robí.“

Bára ho s úsmevom štuchla do boku. „Ty mi nebudeš rozprávať o rybárčení, Charlík. Spomínaš, ako si minule skončil s návnadou vo vlastnom chvoste?“ Charlík len odfrkol, no jeho uškrnutie prezradilo, že to neberie vážne.

Fred a Lesianka si pripravovali udice o kúsok ďalej. Fred ju jemne podpichol: „Takže si myslíš, že sa necháme od nich poraziť?“ Lesianka mu venovala veselý pohľad: „To určite nie! Ale necháme ich chvíľu veriť, že majú navrch.“ Obaja sa zasmiali a Fred jej nežne pohladil labku.

Bára zatiaľ rozložila svoju udicu a uvelebila sa na brehu. „No, kto chytí prvú rybu?“ – zahlásila. Skôr než sa ktokoľvek stihol pohnúť, zadriemala. Charlík okamžite využil príležitosť: „Pozrite, Bára spustila svoj tajný trik – spánok s vyplazeným jazykom. Tým ryby určite pritiahne!“

Fred, Elo a Lesianka sa rozosmiali. Fred pokrútil hlavou: „Možno by sme ju mali zobudiť, než začne chrápať a ryby odplaší.“

„Ryby sú aj tak hluché ako poleno,“ zamyslel sa bezuchý Elo a jeho poznámka rozprúdila diskusiu. „Ak sú hluché, prečo nerozprúdiť zábavu?“ navrhol Charlík, a ani nečakal na odpoveď. Spustil známu mačaciu pieseň o mlieku a sardinkách. Bára, ktorú jeho spev už dávno prebudil, sa hneď sa pridala. Lesianka a Fred sa na seba usmiali a pustili sa tiež do spevu. Elo síce váhal, ale po chvíli začal pridávať vlastné, trochu falošné tóny.

Smiech a spev zaplnili celý breh, keď sa zrazu odniekiaľ z diaľky ozvalo: „Vaše kvílenie počuť až do sadu.“ Všetci zbystrili pozornosť a pozreli sa smerom, odkiaľ sa blížili dve postavy. „Máme spoločnosť,“ poznamenal Fred a snažil sa ich rozoznať. Jedna veselo hopkala, druhá kráčala rázne, ale elegantne.

„No prosím, a ja som si myslel, že máme pokojný deň pri vode,“ povzdychol si Charlík. „Možno sa prišli pridať k našej kapele,“ zažartovala Lesianka a Fred ju nežne postrčil. „Alebo ich prilákala vôňa rýb.“

Keď sa postavy priblížili, Elo prvý rozoznal vzory na ich srsti a charakteristickú energiu. Privítal ich s úsmevom a pobavene vyhlásil: „Kto iný, ako bratia bengálci…“

Charlie sa veselo uklonil. „Presne tak, dámy a páni. Vidím tu nové tváre. Som Charlie, a toto je môj výnimočne charizmatický brat Chirico. Prišli sme zachrániť ryby pred tým vaším ‚umením‘, ktorému hovoríte spev.“ Chirico sa zasmial a zodvihol fľašu. „A samozrejme, priniesli sme chvostíkovicu, aby sme utíšili vaše falošné tóny.“

Charlík sa okamžite ujal slova: „Vy dvaja ste Charlie a Chirico? No, to je naozaj zaujímavé. Ja som Charlík – s K na konci, pre extra štýl. Rád spoznávam takmer menovca.“

Charlie mu pohotovo odvetil: „S K alebo nie, Charlík, originál je len jeden, a tým som ja.“

Lesianka so smiechom dodala: „Vy dvaja ste ako duo zabávačov. Myslím, že ak tá kapela vznikne, už vieme, kto bude robiť prestávkový program.“

„Kapela, hovoríte?“ zamyslel sa Charlie a drgol Chirica. „My sme za, máte už vymyslený názov? Určite niečo, čo bude vyzdvihovať najlepších v kapele, čiže mňa s bratom.“„Niekto si tu príliš verí, hoci ešte nepredviedol ani jediný tón.“ odsekol Charlík, no v jeho hlase bola priateľská výzva.

Fred sa zamiešal do debaty: „Kým sa dohadujete, predsa len navrhujem, aby sme rybačku ukončili a prešli k ochutnávke úlovku. Neviem, ako vy, ale ja som už poriadne hladný.“ Chirico pobavene spustil pieseň o chvostíkovici. Už aj otváral fľašu a nechal ju kolovať.

Rozprúdila sa živá debata o tom, ako sa bude kapela volať, kto by mal byť hlavný spevák, a čo budú vlastne spievať. Lesianka a Fred si vymieňali zamilované pohľady, zatiaľ čo Elo a Chirico viedli vášnivú diskusiu o tom, či je lepší spev alebo bubnovanie na plechovky.

Začínalo sa stmievať, a na brehu rieky vládla pokojná atmosféra, keď sa Charlík a Bára, ktorí sedeli vedľa ostatných, pozreli jeden na druhého a obaja súhlasne prikývli. Charlík sa usmial a povedal: „Máme pre vás návrh. Čo keby sme všetci vyrazili na chatu pri jazere? Cez mesto sme len prechádzali, práve cestou na chatu. Ale bude to menšia túra lesom a lúkami. A keď prídeme, čaká nás útulná chata, jazero plné rýb, a predovšetkým, skvelý spoločný čas.“

„Nebojte sa,“ pokračovala Bára s úsmevom, „cesta bude zábavná a na konci nás čaká miesto, kde si naozaj oddýchneme. Určite si túto cestu spolu užijeme.“

Všetci okamžite súhlasili. „Ja vezmem zásoby konzerv, pre každý prípad,“ povedal Elo s vážnym výrazom. „A ja prinesiem hračky,“ zasmial sa Fred. „Nebudú chýbať sušené mäso a nejaké dobroty,“ povedala Lesianka a oči sa jej zaleskli. Charlie s Chiricom sa pozreli na seba a obaja sa usmiali. „No, a my s Chiricom prinesieme niečo špeciálne – víno a trochu chvostíkovice na povzbudenie,“ dodal Charlie.

Bára sa zasmiala a zakývala hlavou. „Takže dohodnuté. Pobaľte zásoby a zajtra ráno sa stretneme v sade, kde sa spoznali.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Epizóda 1: Prvé zoznámenia

Lesianka, mačka s hodvábnou srsťou zvedavými a  žiarivo zelenými očami, žila v pokojnom malom meste, v starom dome. Najradšej trávila dni na parapete, pozorujúc svet okolo, kde sa tiché plynutie času menilo na malé dobrodružstvá. Bola obľúbená pre svoju jemnú povahou a schopnosťou vyriešiť akýkoľvek problém s láskavým prístupom. Keď neodpočívala, rozprávala sa s mačkami zo susedstva, alebo len tak premýšľala o svete.

Jedného dňa, počas teplého popoludnia, sa na dvore objavil nový hosť. Fred, ryšavý kocúr s očami plnými energie, ktorý na prvý pohľad pôsobil ako tulák. Jeho srsť bola jemne rozstrapatená a pohľad mal taký, akoby prešiel polovicou sveta. Prišiel do susedstva len nedávno a už sa stal záhadou pre ostatné mačky. Jeho dobrodružná povaha vyvolávala zvedavosť a rešpekt.

Fred už z diaľky zbadal Lesianku, ktorá si hrala s kvapkou vody na parapete. Jej pohyby boli elegantné a pôsobila ako živý obraz. Odvaha mu nedovolila ostať len divákom. Pristúpil bližšie, cítiac zvláštne nutkanie. „Ahoj, volám sa Fred a ty si?“ oslovil ju jemným tónom. Lesianka zdvihla hlavu, na chvíľu sa zahľadela do jeho očí a odpovedala s úsmevom: Ahoj, a áno som. To si chcel vedieť?“ Ich pohľady sa stretli a medzi nimi sa začalo niečo neviditeľné, ale hlboké.

Fred bol očarený jej tichou krásou a prirodzenou eleganciou. „Vedel som, že toto miesto bude zaujímavé, ale netušil som, že tu stretnem niekoho ako ty, len by som rád poznal aj tvoje meno“ usmial sa a pokúsil sa pôsobiť nenútene, hoci jeho srdce bilo rýchlejšie než zvyčajne. Lesianka, hoci bola zvyknutá na komplimenty, pocítila niečo nové. „Lesiana. A čo presne na mne považuješ za také výnimočné?“ opýtala sa s jemným úsmevom, ktorý skrýval zvedavosť.

„Lesianka, krásne meno. Hodné krásavice, ako si ty.“ Podotkol s milým úsmevom Fred.

Ich rozhovor plynul prirodzene, akoby sa poznali celé roky. Lesianka ocenila Fredovu veselú povahu, ktorá ju rozosmiala viac než kedykoľvek predtým. Fred si naopak zamiloval jej pokoj a tichý humor, ktorý ho vždy prekvapil.

Keď čas postúpil, Fred sa neochotne zdvihol. „Bolo by fajn ťa ešte vidieť,“ povedal, pričom sa snažil, aby to znelo nenútene. Lesianka prikývla s úsmevom. „Možno zajtra,“ povedala. Fred, šťastný, že dostal aspoň náznak súhlasu, sa otočil na odchod. No práve v tej chvíli sa z kríkov ozvalo podozrivé šramotenie. Lesianka zbystrela a Fred sa automaticky postavil pred ňu, pripravený brániť svoju novú známosť.

Z poza bránky zraku vykukol Chirico, bengálsky kocúr s pohľadom divocha. „Čo tu robíte na mojom území?“ spýtal sa so smiechom v hlase. Lesianka a Fred si vymenili zmätené pohľady. „Máme územia?“ zašepkal Fred, snažiac sa potlačiť smiech. Lesianka len pokrčila plecia.

Chirico sa vyšplhal na bránku. „Počúvajte, ak ma zajtra nenájdete pri studni s rybou, nikdy nezistíte, čo je pravá zábava.“ Otočil sa a zmizol v kríkoch, pričom za sebou zanechal len nechápajúci výraz Freda a Lesianky. „Pri studni s rybou?“ zopakovala Lesianka so smiechom. Fred pokrútil hlavou. „Zajtra si to snáď zistíme.“ povedal pobavene. Rozlúčil sa s Lesankou a sľúbili si, že sa zajtra opäť stretnú.

Fred nemohol prestať myslieť na Lesianku. Ten úsmev, to elegantné prehodenie chvosta – bol to presne ten moment, kedy si povedal, že musí spraviť ďalší krok. Zatiaľ čo dumal na parapete, prihovoril sa mu mohutný veselý kocúr takmer bez uší: „Ty si v meste nový, však, ešte som ťa tu nevidel. A to tu poznám každého. Mimochodom, ja som Elo.“

„Nový, ako ranné noviny. Volám sa Fred. Počuj Elo, uši si nechal v čistiarni? Odpovedal so šibalským úškrnom Fred.“

Elo sa nenechal zaskočiť a hneď mal  pripravenú odpoveď: „Sú príliš dokonalé na bežné dni, nosím ich len na veľké sviatky. Inak ich máim zamknuté doma v trezore. Fred, nad čím tu rozmýšlaš? Mám pocit, že som ťa vyrušil pri dôležitých úvahách.

Fred sa zatváril vážne a porozprával Elovi, že spoznal Lesianku, najkrajšiu mačku, akú kedy videl. Len nevie ako ju získať.

Ak chceš Lesianku zaujať, musíš niečo podniknúť. Fantazírovať o nej ti nepomôže. Stačí pár dobrých pohybov na tanečnom koberci a bude tvoja!“

„Tanečný koberec? Elo, myslím, že ty si ten, kto potrebuje menej fantazírovať,“ odpovedal Fred so smiechom.

„Nie, počúvaj, mám plán,“ prehlásil Elo a priam teatrálne vykročil smerom k starému sadu za mestom, o ktorom sa hovorilo, že tam chodí Bengálsky gang.

Fred váhal, ale nakoniec sa rozhodol. Ak chce Lesianku zaujať, musí jej dokázať, že nie je len ryšavý filozof, ale aj kocúr činu. Spolu s Elom sa vydali na cestu.

„Pozri, Fred,“ pokračoval Elo, keď už kráčali po ceste k sadu, „môj plán je jednoduchý. Ukážem ti, ako získať jej pozornosť tým, že predvedieš niečo nečakané, niečo, čo ťa odlíši od ostatných kocúrov v meste. Bengálci sú známi svojou odvahu a vtipom, takže ak sa zapojíš do ich hry, Lesianka uvidí, že si niekto, kto sa nebojí postaviť k situáciám s nadhľadom.“

„A to je tvoj plán? Nie je to skôr tak, že sa chceš len zabaviť?“ spýtal sa Fred, trochu pochybujúc.

„Presne! Dobre sa zabaviť, a keď Lesianka uvidí, že si kocúr s šarmom a za každú srandu, určite si ťa všimne,“ uškrnul sa Elo.

Sad bol tajomný, s vysokými stromami a tieňmi, ktoré sa pohybovali pod svetlom mesiaca. Keď tam dorazili, počuli smiech a žarty. Chirico a Charlie, bengálski kocúri, robili „riadny bengál“ pri starom sude s mačacím vínom.

„Hej, kto sa to k nám pridáva?“ ozval sa Chirico, keď uvidel Freda a Elo.

„Fred sa tu snaží urobiť dojem na Lesianku,“ prezradil Elo, a Fred ho okamžite šťuchol labkou.

„Nie je to celkom tak,“ bránil sa Fred.

„Ahá, romantika! Tak to musíme osláviť,“ zvolal Charlie a vytiahol odniekiaľ starú hračku – chvost z umelej myši, ktorý slúžil ako improvizovaný mikrofón.

Chirico a Charlie ich vtiahli do zábavy a Fred sa ani nenazdal, ako preflámoval celú noc. Bolo to nezvyčajné, ale Fred cítil, že toto bol presne ten druh dobrodružstva, ktorý by Lesianke mohol vyrozprávať.

A práve keď si Fred myslel, že nočno dobrodružstvo končí, ozvalo sa podivné mňaukanie z blízkeho kríka. „Čo to bolo?“ spýtal sa.

Všetci spozorneli, no keď sa priblížili, uvideli iba rozmazanú siluetu niečoho, čo rýchlo zmizlo v tme. Fredove fúzy sa napli a s iskrou v oku zašepkal: „Toto by stálo za podrobnejšie preskúmanie.“

Keď sa všetci vracali do mesta, Fredovi to mňaukanie mu nešlo z hlavy. Kto to bol a prečo ušiel? Možno to bola mačka, ktorá sa niečoho bála, alebo sa len náhodou zatúlala.

„Myslíš, že sa niečo stalo?“ spýtal sa Elo, ktorý si všimol Fredovu zamyslenú tvár.

Fred chvíľu mlčal. „Neviem, možno. Ale niečo mi na tom nesedí. Prečo to zmizlo tak rýchlo?“

Elo pokrčil plecami. „Možno ale dnes to už nezistíme.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Epizóda 6: Rozhodnutie

Kubko a Belka prešli tunelom, ktorý našli pod tehlou, opatrne a s očami na stopkách. Po niekoľkých desiatkach metrov sa chodba rozšírila do rozľahlej podzemnej haly, osvetlenej tlmeným modrým svetlom. V strede stál podstavec, na ktorom sa trblietal kryštál.

„Toto musí byť ono,“ zašepkala Belka, keď pristúpila bližšie.

„A kde je strážca?“ zamrmlal Kubko a začal sa obzerať. V tej chvíli sa pred nimi objavila Záhadná mačka, tak náhle, akoby vystúpila zo samotného vzduchu.

„Varovala som vás, že táto cesta vás bude stáť viac, než si myslíte,“ povedala chladne.

„Prestaňte hovoriť v hádankách!“ vyštekol Kubko. „Prečo ste nás sem doviedli? Prečo tá konzerva? Prečo to všetko?“

Mačka sa ticho zasmiala. „Tá konzerva bola len spôsob, ako vás priviesť sem. Bola to skúška. Len tí, ktorí majú dostatok odvahy a dôvtipu, sa môžu postaviť pred kryštál. A vy ste to zvládli.“

„Ale prečo?“ naliehala Belka.

„Pretože kryštál je zdrojom rovnováhy Mňaukována,“ vysvetľovala mačka. „Udržiava svetlo a temnotu v rovnováhe v našom meste, ale nie je to obyčajný kameň. Je to živý element, ktorý neustále spotrebúva energiu mesta. Čím dlhšie zostáva aktívny, tým viac sa stáva závislý na sile okolia, vyčerpáva všetky zdroje a môže spôsobiť zánik všetkého, čo sa pokúša udržiavať. Mesto je už od neho závislé a postupne zhoršuje jeho prirodzenú rovnováhu.“

Kubko sa zamyslel. „Takže ak kryštál stále chráni mesto, stále vytvára rovnováhu, je to len dočasné riešenie?“

„Áno,“ prikývla mačka. „Jeho moc je nevyhnutná, ale zároveň vyčerpáva všetky životné sily okolo. Mesto sa stáva zraniteľné, pretože nemá vlastnú schopnosť obnoviť rovnováhu. Kryštál ho drží pri živote, ale za cenu závislosti. Ak ho neodstránite, nakoniec to povedie k úplnému zničeniu všetkého, čo poznáme.“

„A ak ho zničíme, bude to lepšie?“ opýtala sa Belka.

„Áno,“ odpovedala mačka. „Ak kryštál zanikne, mesto bude musieť nájsť rovnováhu samo. Bez jeho pomoci, ale aj bez jeho deštruktívneho vplyvu. Bude to bolestivý proces, ale len tak sa môže skutočne posunúť ďalej a rásť. Kryštál udržiava rovnováhu len na povrchu, ale Mňaukováno sa musí naučiť stáť na vlastných nohách.“

„Našli ste pri pergamenoch aj fľasku s tekutinou. Táto tekutina je jediná, ktorá môže zničiť kryštál,“ povedala mačka s vážnym tónom.

Kubko vytiahol flašku z vrecka. „Takže je to len otázka času, kedy sa to celé zrúti,“ zamrmlal. „Ak ho necháme, udrží rovnováhu, ale vyčerpá všetko ostatné.“

„Presne tak,“ odpovedala mačka. „Ak sa rozhodnete kryštál zničiť, mesto sa bude musieť postaviť na vlastné nohy. Bez jeho moci, ale nebude ho ďalej vyčerpávať.“

„Takže ho musíme zničiť,“ povedala rozhodne Belka.

Kubko pozrel na fľaštičku v labách. Po chvíli zaváhania ju otvoril. „Ak to má pomôcť, musíme to spraviť. Poďme na to.“

Mačka prikývla a ustúpila, necháva ich urobiť rozhodnutie. Kubko opatrne nalial tekutinu na kryštál. Ten sa s hukotom začal triasť, jeho modré svetlo sa pomaly menilo na oranžové, až sa nakoniec rozpadol na prach.

Keď prach usadol, v miestnosti zostala len prázdna plocha. Vzduch bol ľahší, tichší.

„Podarilo sa nám to?“ zašepkala Belka.

„Áno,“ odpovedal Kubko. „Kryštál je preč, a s ním aj všetka závislosti mesta na ňom. Mňaukováno teraz musí nájsť svoju vlastnú rovnováhu.“

Mačka sa na nich usmiala. „S týmto rozhodnutím ste Mňaukováno poskytli šancu na skutočný rast. Moja úloha tu skončila. “ povedala tichým hlasom a zmizla tak náhle, ako sa objavila.

Kubko a Belka vystúpili na denné svetlo. Na námestí ležala neporušená konzerva, akoby čakala na svoj návrat. Kubko sa usmial.

„Začali sme kvôli nej a skončili sme tým, že sme zmenili všetko.“

Belka sa zasmiala. „Kto by si pomyslel, že také malé veci môžu mať taký veľký vplyv?“

Mesto sa prebudilo do nového rána. Prvé lúče slnka sa pomaly vkrádali do tichých ulíc Mňaukována. Vzduch bol čerstvý, tichý, plný sľubov o nových začiatkoch. Mňaukováno, oslobodené od svojej závislosti, bolo pripravené rásť a žiť v rovnováhe, ktorú si samo vytvorí.“

Epizóda 5: Pátranie po minulosti

Kubko a Larka kráčali v tichosti cez mesto, nesúc starý denník s tajomnými pergamenmi a záhadnou tekutinou. Zamierili do knižnice, kde sa stretli s profesorom Fúzochlpom, známym odborníkom na staré mačacie písmo a záhady.

V knižnici ich profesor privítal s miernym úsmevom. „Tak, tak, čo mi to prinášate?“ opýtal sa, keď si posadil okuliare na ňufák.

„Tieto pergameny“ začal Kubko, „obsahujú zvláštne znaky, ktoré nevieme rozlúštiť. Našli sme ich v pivnicich pod mestom.“

Profesor si pergameny chvíľu v tichosti študoval. Jeho tvár sa zamračila. „Toto nie je bežné písmo,“ povedal nakoniec. „Ide o starý systém znakov používaný pri ochranných rituáloch. Zaznamenávali ich tí, ktorí chceli ukryť svoje najväčšie tajomstvá. Tu píšu o preklínaní miesta a vytvorení akéhosi… strážcu.“

„Strážcu?“ zopakovala Larka, jej srsť sa naježila.

„Áno. Bytosť vytvorenú z čistej energie strachu, aby chránila niečo dôležité. Ale tu je zvláštna zmienka – píše sa tu o slabosti. Strážca je viazaný na samotnú podstatu toho, čo chráni. Ak odhalíte tajomstvo, jeho sila zmizne.“

Kubko s Larkou sa rozlúčili pred knižnicou. „Ak budeš potrebovať pomoc, len daj vedieť,“ povedala Larka, jej oči žiarili odhodlaním, ale zároveň aj opatrnosťou. „Nezabudol si, že strážca je len tak silný, ako jeho tajomstvo. A to, čo ukrýva, je stále nejasné.“

„Sľubujem, že ak budem potrebovať pomoc, ozvem sa,“ odpovedal Kubko, pričom si pevne pritisol starý denník k hrudi. „Teraz sa musím porozprávať s Belkou. Zistili sme niečo, čo sa môže ukázať byť kľúčové.“

S týmto sa Kubko rozlúčil a vydal sa na cestu za Belkou. Cestou premýšľal o slovách profesora Fúzochlpa. Strážca. A ešte k tomu strážca vytvorený z čistej energie strachu. To bolo niečo, čo si ani najostrieľanejší detektív nedokázal predstaviť.

Keď dorazil k Belke, našiel ju, ako si pozerá starý mapový plán mesta. „Kubko! Si späť?“ spýtala sa, ani nezdvihnúc zrak. „Čo si zistil?“

Kubko si sadol na stoličku naproti nej. „Našli sme v pivniciach pod mestom denník a pergameny, ktoré obsahujú staré mačacie písmo. Profesor Fúzochlp to písmo rozlúštil. Píše sa tu o strážcovi – bytosti stvorenej z čistej energie strachu, ktorá chráni niečo dôležité. A ešte o slabosti…“

„Strážca? To je ako z hororu,“ prekvapene zareagovala Belka, jej oči sa rozšírili.

Kubko sa oprel do kresla, prešiel si labkou po srsti na brade a začal rozprávať o všetkom, čo sa dozvedel. O ochranných rituáloch, o slabosti strážcu a o tom, že ak by sa im podarilo odhaliť, čo strážca chráni, jeho sila by zmizla.

„Tento strážca je zrejme niečo, čo sa týka celého mesta,“ pokračoval Kubko, „a niečo, čo je veľmi nebezpečné. Ten denník môže byť kľúč k jeho oslabeniu.“

Belka sa zamyslela. „Máme len jednu možnosť, Kubko. Pokračovať v pátraní. Ale musíme byť opatrní. Tí, ktorí vytvorili tento rituál, museli vedieť, čo robia.“

Kubko a Belka sa vráz´tili s čitaniu denníka. Pozorne čítali každý riadok, akoby každé slovo mohlo byť kľúčom k ďalšiemu kroku.

„Tu to je, tentozáznam spomína strážcu.“ povedal Kubko, keď sa zastavil pri jednej stránke. „Hovorí sa tu o tom, že strážca sa neobjaví len tak. Je naviazaný na konkrétnu lokalitu, miesto s mocnou históriou, ktoré má svoju vlastnú energiu. A… tu je zmienka o pivniciach.“

„Pivnice?“ spýtala sa Belka, keď sa naklonila bližšie. „Ale už sme tam boli. A nič sme nenašli.“

„Tento zápis však hovorí o tom, že strážca sa môže zjaviť, ale len vtedy, ak je niečo… narušené,“ pokračoval Kubko, jeho hlas naplnený novým napätím. „Čo ho mohlo po dlhom čase opäť priviesť? Musíme sa vrátiť do pivníc, Možno sme niečo prehliadli.“

„Vrátime sa tam,“ povedala Belka s pevnou vôľou. „Ale musíme byť opatrní. Niečo nám tam stále uniká.“

Obaja sa teda vybrali späť do pivníc pod mestom. Cesta bola rovnaká, ale Kubkovi sa niečo nezdalo. Vzduch mal iný pach, akoby niečo čakalo. Keď dorazili na miesto, kde naposledy našli denník, začali sa obzerať po okolí.

„Niečo sa tu zmenilo,“ zamrmlal Kubko, keď sa zastavil pri jednej z rozbitých tehál na podlahe. „Vidíš to? Táto tehla… nie je na svojom mieste.“

Spoločne ju zdvihli a pod ňou objavili malý otvor, ktorý doteraz nebol viditeľný. Vzduch z neho vychádzal zvláštnym spôsobom, akoby niečo staré, ale živé, čakalo v hĺbke pod nimi. Kubko sa pozrel na Belku a súhlasne prikývol.

„Toto je to miesto,“ povedal a obaja sa opatrne spustili do tmavého tunela.

Ako prešli hlbšie do pivníc, náhle sa pred nimi objavila postava. Jej oči svietili v tme ako dve zlaté lampy. Bola to tá istá mačka, ktorú videli predtým v sklade. Jej pohyb bol rýchly a ladný, akoby sa vznášala nad zemou.

„Opäť sa objavujete na nesprávnom mieste,“ povedala mačka tichým, chladným hlasom. „Nemyslíte si, že je už neskoro?“

Kubko sa postavil, oči mu žiarili od odhodlania. „Kto si? A čo tu hľadáš?“

Mačka sa zasmiala, ale ten smiech bol skôr mrazivý než radostný. „Myslíte si, že ste na správnej ceste, ale vaše otázky sú neúplné. Strážca, ten, ktorého hľadáte, nie je len ochrancom, je aj súčasťou… niečoho väčšieho, než dokážete pochopiť.“

Belka sprísnym pohľadompodstúpila k mačke. „A čo to teda je?“

Mačka sa priblížila, jej oči sa zažiarili, a jej tichý hlas zaznel hlboko v temnote. „To, čo hľadáte, je… proroctvo. A strážca je len nástroj, ktorý sa aktivuje, keď nastane čas. Ak odhalíte pravdu, budete čeliť niečomu, čo vás bude stáť viac, než len vašu odvahu.“ Snažila som sa vás varovať a odradiť od ďalšieho pátrania. Ale keď si nedáte povedať…

Kubko sa pozeral na mačku s neúprosným pohľadom. „A čo teda máme robiť?“

„Musíte sa rozhodnúť,“ odpovedala mačka, „či sa chcete dozvedieť, čo skutočne strážca chráni, alebo sa vzdať a nechať toto miesto, aby zostalo v pokoji.“

Kubko sa zamyslel. Toto už dávno nebolo len o ukradnutej konzerve. Bola to hra s oveľa väčšími stávkami, než si kedy predstavovali. A niekde v hĺbke pivníc, možno už len kúsok pred nimi, sa skrýval tajomný strážca, ktorý mohol zmeniť všetko, čo o Mňaukováne vedeli.

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Epizóda 4: Denník z pivnice

Kubko Holmes, ktorý bol stále plný odhodlania rozlúštiť záhadu podivných zvukov a zmiznutej konzervy, sa vrátil do pivničných chodieb. Počas svojho vyšetrovania si uvedomil, že potrebuje pomoc niekoho so zvláštnymi schopnosťami. Rozhodol sa vyhľadať Larku, hviezdu miestneho varieté, ktorá bola známa svojimi fascinujúcimi ohnivými kúzlami.

Larka bola elegantná dáma s jemným vystupovaním, ktorá svojimi schopnosťami vyrážala dych divákom. Dokázala ovládať plamene tak, že ich vedela roztncovať vo vzduchu. Jediným pohľadom dokázala zapáliť sviečku alebo naopak zahasiť plameň, akoby sa jej energia spájala s ohňom. Počas svojich predstavení vytvárala ohnivé obrazce, ktoré pripomínali lietajúce vtáky, kvitnúce kvety, ba dokonca aj tancujúce mačky.

Kubko navštívil varieté počas jedneho z jej vystúpení. Stál v zadnej časti sály a so zatajeným dychom sledoval, ako Larka predvádza svoje kúzla. Keď predstavenie skončilo a publikum sa rozchádzalo, Kubko sa odhodlal ju osloviť. Našiel ju v jej šatni, kde si štýlovo labkou upravovala fúzy pred zrkadlom.

„Prepáčte, že ruším, slečna Larka, ale potrebujem vašu pomoc,“ začal Kubko zdvorilo.

Larka naňho uprela svoje prenikavé oči. „A vy ste?“ spýtala sa s jemným nádychom zvedavosti.

„Som Kubko Holmes, detektív. Vyšetrujem záhadu zmiznutej konzervy. Počul som o vašich schopnostiach a verím, že mi môžete pomôcť.“

Larka si povzdychla, ale v jej úsmeve bolo vidieť záujem. „Zmiznutá konzerva? Tak dobre, pôjdem s vami. Ale ak to bude banálne, stratíte moju priazeň.“

A tak sa Kubko a Larka spoločne vybrali do pivníc. Pivničné oriestory boli mrazivo chladné a vo vzduchu visel známy nepríjemný pach. Larka, napriek svojej elegancii, nezaostávala za Kubkom a prezrela každý kút. Kubkovu pozornosť náhle upútal zastrčený predmet medzi starými debnami – starý, zaprášený deník.

„Čuduj sa svete, čo sme to tu našli?“ zamrmlal si Kubko pre seba a opatrne otvoril knihu. Na prvej strane bol podpis: „Wiliam F.“ Denník patril niekomu, kto kedysi pracoval v tejto pivnici. Larka, zvedavá ako vždy, sa presunula bližšie a nahla sa ponad Kubka, aby lepšie videla.

Kubko začal čítať nahlas:

„14. júna 1925. Dnes som opäť počul zvláštny škrabot prichádzajúci z rohu pivnice. Keď som sa pozrel, nič tam nebolo. Ale na zemi som našiel starú hlinenú misku a vedľa nej rozbitý pohár. Nechápem, ako sa to mohlo stať. Už druhý týždeň mi mizne jedlo z kuchyne.“

Kubko zdvihol pohľad. „To znie povedome,“ poznamenal.

„Pokračuj!“ vyzvala ho Larka, ktorej oči sa zaleskli. Kubko otočí stranu a čítal ďalší záznam:

„18. júna 1925. Našiel som staré dvere ukryté za sudmi. Nikdy predtým som si ich nevšimol. Vyzerajú, že vedú do tajnej miestnosti. Ale keď som ich otvoril, ofúkla ma taká zima, že mi prešiel mraz po chrbte. Za dverami bolo niečo zvláštne …“

„To musíme vidieť!“ Larka až vyskočila a začala sa poobzerať po miestnosti. Očividne ju deník inšpiroval k akcii. Kubko zavrel knihu a nasledoval ju. Po niekoľkých minútach našli staré sudy a za nimi dvere pokryté pavučinami.

„To bude ono,“ prehlásil Kubko.

Larka sa natiahla k sviečke, ktorá blikotala na polici. Pohľadom ju zapálila, aby lepšie osvetlila cestu, a potom ju jediným bliknutím očí znova zahasila. „Trocha svetla na pravý moment a dramatický efekt je zaručený,“ zašepkala s úsmevom.

Kubko opatrne otvoril dvere, ktorých pánty zavŕzgali, akoby ich chceli varovať. Za nimi sa odkryla malá, temná miestnosť. Steny boli pokryté starými pavučinami. Vzduch bol ťažký a páchnuci zatuchlinou. V rohu miestnosti stála stará drevená truhlica.

„To je ono,“ šepol Kubko a pomaly pristúpil bližšie.

Larka sledovala situáciu so záujmom, no udržiavala si elegantnú pózu ľahostajnosti. „Aby sme neboli sklamaní, Holmes. Možno tam len niekto schoval staré ponožky,“ podpichla ho, no jej oči sa leskli zvedavosťou.

Kubko ignoroval jej poznámku a pomaly zdvihol veko truhlice. Vo vnútri našiel starý kožený vak. Keď ho otvoril, objavil sa zväzok pergamenov a malá sklenená fľaštička s podivnou tekutinou, ktorá slabo žiarila.

„Čo to môže byť?“ pýtal sa sám seba.

Larka sa priblížila a pohľadom zapálila najbližšiu sviečku, aby lepšie videli. „To vyzerá ako alchymistický nález. Možno ti pergameny obsahujú starý recept alebo…“ na chvíľu sa zamyslela, „možno vysvetlenie všetkých záhad.“

Kubko rozbalil prvý pergamen. Text bol napísaný starobylým rukopisom a obsahoval symboly, ktoré nedokázal rozlúštiť. Jediné slovo, ktoré bolo jasne čitateľné, znelo: „Prekliatí.“

„Prekliatí? To neznie sľubne,“ poznamenal nervózne.

Larka si pergamen prezrela bližšie. „Toto bude treba dešifrovať. Ale pozrime sa na tú fľaštičku. Možno to bude mať spojitosť.“

Kubko vzal fľaštičku do labiek a podržal ju proti sviečke. Tekutina v nej zaiskrila. „Možno je to… nejaký druh elixíru?“

Larka prikývla. „Mohla by to byť stopa. Ale teraz je dôležité, aby sme tieto predmety zachovali v bezpečí. Možno nájdeme viac informácií, ak sa prečítame celý denník.“

Kubko prikývol a zbalil nálezy naspäť do vaku. Keď sa vrátili do hlavnej chodby pivníc, pocítil, že ich dobrodružstvo sa iba začína. S týmito tajomnými nálezmi v labách tušil, že prípad zmiznutej konzervy je len špičkou ľadovca.

„Tak, Holmes, zatiaľ vám moje schopnosti neboli k ničomu, kam ideme teraz?“ spýtala sa Larka s miernym úsmevom a zhasila poslednú sviečku jediným pohľadom.

„Do knižnice. Myslím, že viem, kto by nám mohol pomôcť rozlúštiť tie symboly,“ odpovedal Kubko a spolu sa vydali hore schodmi.

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Hlasujte, ako ma príbeh pokračovať:

Epizóda 3: Záhada ozveny v pivnici

Kubko Holmes, Belka Fúzková a zvedavý Jokkerko sa opatrne vkrádali do starých pivničných chodieb pod Mňaukovánom. Tieto chodby boli kedysi používané na skladovanie zásob, no už roky boli opustené – aspoň si to všetci mysleli.

„Páchne to tu plesňou a starými topánkami,“ zašomral Jokkerko, ktorý sa stále pozeral okolo s očami dokorán.

„Ticho,“ zasyčal Kubko. „Ten pach rýb, ktorý Jokkerko spomínal, je stále cítiť. Sme blízko.“

Belka sa obzrela. „Tiež máte pocit, že nás niekto sleduje?“

Ich kroky sa ozývali v nekonečných ozvenách. Chodby boli tmavé a jediné svetlo prichádzalo z ich bateriek. Zrazu sa z diaľky ozval zvuk – niečo medzi škrabaním a tichým šušťaním. Trojica zastala.

„To… znelo, akoby to bolo za nami,“ zašepkal Jokkerko a jeho chvost sa nervózne zavlnil.

Kubko zodvihol labku na znamenie ticha a pohol sa smerom k zvuku. „Buďme pripravení. Ak je to náš zlodej, nesmieme ho nechať utiecť.“

Keď sa blížili k miestu, odkiaľ zvuk prichádzal, začuli hlboký hlas. „Kto sa to tu potuluje?“

Z tieňa vystúpili dvaja kocúri – Paťko a Fridko, miestni strážcovia poriadku v Mňaukováne. Paťko bol vysoký, mohutný kocúr s prísnym pohľadom, a Fridko, jeho mladší brat, bol menší, ale o nič menej energický.

„Kubko Holmes? Čo tu robíš?“ spýtal sa Paťko, mierne nedôverčivo, no s rešpektom.

„Pátrame po zlodejovi, ktorý ukradol konzervu zo skladu Maťa Rybičku,“ vysvetlil Kubko. „Stopy nás priviedli sem, do týchto chodieb.“

Fridko prikývol. „To znie vážne. Ale musíme vás varovať. Tieto chodby nie sú také opustené, ako si všetci myslia. Posledné dni sme tu mali hlásené podozrivé zvuky a pri obhliadkach sme videli pohyb.“

„Prečo ste o tom nikoho neinformovali?“ spýtala sa Belka.

Paťko pokrčil plecami. „Nechceli sme vyvolať paniku. Mysleli sme, že to boli len potkany, ale ak sa tu naozaj skrýva zlodej, pomôžeme vám.“

„Ticho!“ zasyčal Kubko. Ďalší zvuk – tentoraz bližší. Zdalo sa, že niečo ťažké padlo na zem.

„Rozdelíme sa,“ navrhol Fridko. „Ja a Paťko pôjdeme jednou chodbou, vy traja druhou. Stretneme sa pri starom sklade.“

Kubko váhal, ale nakoniec prikývol. „Dávajte si pozor. Tento zlodej nie je obyčajný.“

Lov na zlodeja

Kubkova skupina sa pohybovala opatrne, každý zvuk ich napínal. Blížili sa k starým dverám, ktoré boli pootvorené. Keď ich Jokkerko labkou jemne postrčil, dvere zaškrípali a otvorili sa. V miestnosti našli pohodené prázdne plechovky a akési staré špinavé deky.

„Zdá sa, že tu niekto prebýva,“ zamrmlala Belka.

Zrazu sa z chodby ozval hlasný zvuk – ako keď niečo ťažké dopadne na kov. Potom kroky. Kubko sa obrátil a zistil, že Fridko beží smerom k nim.

„Paťko zmizol!“ vykríkol. „Počuli sme kroky a išiel to preskúmať, ale teraz ho nikde nevidím!“

„Toto je pasca,“ zavrčal Kubko. „Musíme ho nájsť, a to hneď.“

Stretnutie tvárou v tvár

Keď sa všetci rozbehli za zvukom, ocitli sa v obrovskej miestnosti, kde stálo niekoľko starých sudov. Uprostred miestnosti bol Paťko, uväznený v obruči zo starého lana.

„Paťko!“ zvolal Fridko a rozbehol sa k nemu.

„Počkaj!“ zastavil ho Kubko. „Niečo tu nesedí.“

Z tieňa sa znovu ozval ten záhadný smiech, ktorý Kubko počul už predtým. Tento raz bol bližšie, ozvena sa šírila chodbami. Zrazu sa z vrchu sudu zoskákala mačka – rýchla a štíhla, s kovovým náramkom na labke. Jej oči svietili zlovestnou zábavou.

„Hľadáte ma?“ spýtala sa s ironickým úsmevom.

Kubko urobil krok vpred. „Kto si a čo tu robíš?“

Mačka naklonila hlavu. „To je tajomstvo. Ale poviem ti jedno – tá konzerva bola len začiatok. Mňaukován čaká veľké prekvapenie.“

Skôr než stihli zareagovať, mačka rýchlo vyskočila na najbližší sud a zmizla v tmavej chodbe.

„Ideme za ňou!“ zavelil Kubko, ale keď sa rozbehli, záhadná mačka bola preč.

„Zachránili sme aspoň Paťka,“ vydýchol Fridko.

„To je pravda, ale tá mačka nám dala jasnú správu – má ďalšie plány,“ povedal Kubko zamyslene. „A my musíme byť pripravení.“

Všetci sa vrátili späť na povrch. Prípad bol ďaleko od vyriešenia, no Kubko vedel, že ide o viac než len o jednu pochúťku. Hra sa len začínala.

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Hlasujte, ako ma príbeh pokračovať:

Epizóda 2: Jokkerko a svedkovia zo záhrady

Kubko Holmes a jeho oddaná pomocníčka Belka Fúzková stáli pred výzvou, ktorá by potrápila aj tých najskúsenejších mačacích detektívov. Po záhadnom smiechu, ktorý znel z ventilačného otvoru, nasledovalo ticho. Kto bol za krádežou? Kubko vedel, že odpovede ležia medzi miestnymi mačkami.

Hneď ráno sa Kubko s Belkou vybrali do Záhradnej kolónie, kde sa vždy stretávali mačky, aby si vymieňali klebety. Medzi nimi žil Jokkerko, kocúr známy svojou dobrosrdečnosťou, ale aj zvedavosťou, ktorá ho vždy dostala do zvláštnych situácií. Ak niekto niečo videl alebo počul, bol to určite Jokkerko.

Keď dvojica dorazila, Jokkerko už sedel na svojom obľúbenom mieste – na kameni uprostred záhrady. Na hlave svoj starý obľúbený klobúk, ako vždy a zvedavé oči žiarili, akoby práve odhalil tajomstvo vesmíru.

„Kubko, Belka! Aké prekvapenie! Prišli ste si vypočuť moju novú teóriu o tom, prečo sa kocúr Timo bojí vlastného tieňa?“ začal Jokkerko nadšene.

„Nie dnes, Jokkerko,“ odpovedal Kubko a priblížil sa k nemu. „Potrebujeme tvoju pomoc. Vieš niečo o krádeži u Maťa Rybičku?“

Jokkerkove oči sa rozšírili. „Krádež? U Rybičku? Tak to je vážne! Počkajte, počkajte… Možno viem viac, než si myslíte!“

Belka prevrátila oči, ale Kubko vedel, že Jokkerko často skrýva zlaté informácie za svojimi teatrálnymi vystúpeniami. „Tak hovor, čo vieš,“ povzbudil ho Kubko.

Jokkerko sa dramaticky poobzeral, aby sa uistil, že ich nikto nepočúva. „Včera večer som videl niečo veľmi zvláštne. Sedel som na svojom kameni a pozoroval hviezdy, keď som zbadal tieň, ktorý sa mihol cez plot. Nebola to obyčajná mačka, Kubko. Mala dlhý, tenký chvost a pohybovala sa ako vietor. Išla smerom k skladu Rybičku.“

„A ďalej?“ naliehala Belka.

„No… Po chvíli som zacítil veľmi zvláštny pach. Nie rybací, ale niečo, čo som nikdy predtým necítil. Sladké, ale zároveň zvláštne pichľavé. Ten pach bol taký silný, že ma donútil vyhľadať miesto, odkiaľ prichádzal. Viedol ma až k starým pivničným chodbám pod mestom. Ale keď som sa tam dostal, už tam nikto nebol.“

„Pivničné chodby…“ zopakoval Kubko a jeho mozog začal pracovať na plné obrátky. „To by mohlo byť miesto, kde sa skrýva. Ale kto by mal odvahu niečo také urobiť?“

Jokkerko sa zamyslel a nakoniec dodal: „Ešte jednu vec som si všimol. Ten tieň mal na labke niečo, čo sa lesklo. Akoby nejaký… kovový predmet. Možno to pomôže?“

Kubko si vymenil pohľad s Belkou. „Kovový predmet na labke? To môže byť kľúčové. Musíme sa dostať do tých pivničných chodieb a zistiť viac.“

Jokkerko nadšene vyskočil. „Idem s vami! Moje zvedavé oči vám budú na nezaplatenie.“

Kubko sa na chvíľu zamyslel, ale nakoniec prikývol. „Dobre, Jokkerko. Tvoja pomoc sa nám môže zísť. Ale pamätaj – toto nie je hra. Máme do činenia s niekým, kto je rýchly, prefíkaný a možno nebezpečný.“

Jokkerko sa usmial. „Neboj sa, Kubko. S tebou po boku sa nič nemôže pokaziť!“

A tak sa trojica vydala smerom k starým chodbám. Záhada naberala na obrátkach a Kubko cítil, že sa blíži k odhaleniu niečoho, čo by mohlo otriasť celým Mňaukovánom.

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Hlasujte, ako ma príbeh pokračovať:

Epizóda 1: Záhadný nočný hosť

Na pokojných uliciach Mňaukována sa zvyčajne večer odohrávali len tri veci: mačky spali, mačky jedli alebo mačky snívali o jedle. No tejto noci bol Kubko Holmes, najznámejší detektív vo fúzikatej komunite, vyrušený z ľahkého driemania. Jeho citlivý nos zachytil niečo zvláštne. Niečo… nezvyčajne rybacie.

Kubko sa naježil a jeho zelené oči sa zahryzli do temnoty. Za oknom jeho skromného bytu (ktorý zdieľal s mimoriadne neorganizovaným človekom) sa mihol tieň. Ticho ako poduška zoskočil z parapetu a pristál vedľa svojej pomocníčky, mačky menom Belka Fúzková.

„Kubko, zase niečo vyňuchávaš?“ prevrátila oči Belka. Jej srsť bola dokonalá, že by mohla konkurovať aj tej najdrahšej zamatovej prikrývke.

„Tentokrát je to vážne, Fúzková,“ zamrmlal Kubko. „Niekto sa opovažuje ukradnúť… špeciálnu rybaciu konzervu zo skladu u Maťa Rybičku!“

Belka zatajila dych. Maťo Rybička bol miestna legenda. Jeho sklad bol pevnosťou, kde sa nachádzali tie najlepšie pochúťky pre mačky z celého Mňaukována. A teraz? Ukradnutá konzerva? To mohlo byť len začiatkom niečoho väčšieho.

O niekoľko minút sa obaja ocitli na mieste činu. Sklad bol uzamknutý, ale Kubko mal svoj vlastný spôsob, ako sa dostať dnu. Jedným skokom sa dostal na strechu a cez otváracie okienko sa prešmykol dnu. Belka ho nasledovala s o niečo mäkším pristátím.

V sklade bol zmätok. Prázdna konzerva ležala na podlahe, jej viečko bolo odhodené nabok. Pach rýb bol silný, no miešal sa s iným – cudzím.

„Pozri sa na toto,“ povedal Kubko a labkou ukázal na malé stopy vedúce k otvorenému ventilačnému otvoru.

„Sú to mačacie stopy, ale pozri na ten rozostup. Toto nie je obyčajná mačka,“ zamyslela sa Belka.

„Presne tak. Ide o niekoho rýchleho, prefíkaného a pravdepodobne hladného. To je nebezpečná kombinácia. Ale kto by mal odvahu ukradnúť konzervu priamo z pevnosti Rybička?“

V tom z ventilačného otvoru začuli tichý smiech. Bol to zvuk, ktorý zmrazil krv v žilách každej mačky v Mňaukováne.

„Myslím, že máme podozrivého,“ zašepkal Kubko a jeho chvost začal nervózne kmitať. „Prípad je oficiálne otvorený.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Hlasovanie skončené