Kubko a Belka prešli tunelom, ktorý našli pod tehlou, opatrne a s očami na stopkách. Po niekoľkých desiatkach metrov sa chodba rozšírila do rozľahlej podzemnej haly, osvetlenej tlmeným modrým svetlom. V strede stál podstavec, na ktorom sa trblietal kryštál.
„Toto musí byť ono,“ zašepkala Belka, keď pristúpila bližšie.
„A kde je strážca?“ zamrmlal Kubko a začal sa obzerať. V tej chvíli sa pred nimi objavila Záhadná mačka, tak náhle, akoby vystúpila zo samotného vzduchu.
„Varovala som vás, že táto cesta vás bude stáť viac, než si myslíte,“ povedala chladne.
„Prestaňte hovoriť v hádankách!“ vyštekol Kubko. „Prečo ste nás sem doviedli? Prečo tá konzerva? Prečo to všetko?“
Mačka sa ticho zasmiala. „Tá konzerva bola len spôsob, ako vás priviesť sem. Bola to skúška. Len tí, ktorí majú dostatok odvahy a dôvtipu, sa môžu postaviť pred kryštál. A vy ste to zvládli.“
„Ale prečo?“ naliehala Belka.
„Pretože kryštál je zdrojom rovnováhy Mňaukována,“ vysvetľovala mačka. „Udržiava svetlo a temnotu v rovnováhe v našom meste, ale nie je to obyčajný kameň. Je to živý element, ktorý neustále spotrebúva energiu mesta. Čím dlhšie zostáva aktívny, tým viac sa stáva závislý na sile okolia, vyčerpáva všetky zdroje a môže spôsobiť zánik všetkého, čo sa pokúša udržiavať. Mesto je už od neho závislé a postupne zhoršuje jeho prirodzenú rovnováhu.“
Kubko sa zamyslel. „Takže ak kryštál stále chráni mesto, stále vytvára rovnováhu, je to len dočasné riešenie?“
„Áno,“ prikývla mačka. „Jeho moc je nevyhnutná, ale zároveň vyčerpáva všetky životné sily okolo. Mesto sa stáva zraniteľné, pretože nemá vlastnú schopnosť obnoviť rovnováhu. Kryštál ho drží pri živote, ale za cenu závislosti. Ak ho neodstránite, nakoniec to povedie k úplnému zničeniu všetkého, čo poznáme.“
„A ak ho zničíme, bude to lepšie?“ opýtala sa Belka.
„Áno,“ odpovedala mačka. „Ak kryštál zanikne, mesto bude musieť nájsť rovnováhu samo. Bez jeho pomoci, ale aj bez jeho deštruktívneho vplyvu. Bude to bolestivý proces, ale len tak sa môže skutočne posunúť ďalej a rásť. Kryštál udržiava rovnováhu len na povrchu, ale Mňaukováno sa musí naučiť stáť na vlastných nohách.“
„Našli ste pri pergamenoch aj fľasku s tekutinou. Táto tekutina je jediná, ktorá môže zničiť kryštál,“ povedala mačka s vážnym tónom.
Kubko vytiahol flašku z vrecka. „Takže je to len otázka času, kedy sa to celé zrúti,“ zamrmlal. „Ak ho necháme, udrží rovnováhu, ale vyčerpá všetko ostatné.“
„Presne tak,“ odpovedala mačka. „Ak sa rozhodnete kryštál zničiť, mesto sa bude musieť postaviť na vlastné nohy. Bez jeho moci, ale nebude ho ďalej vyčerpávať.“
„Takže ho musíme zničiť,“ povedala rozhodne Belka.
Kubko pozrel na fľaštičku v labách. Po chvíli zaváhania ju otvoril. „Ak to má pomôcť, musíme to spraviť. Poďme na to.“
Mačka prikývla a ustúpila, necháva ich urobiť rozhodnutie. Kubko opatrne nalial tekutinu na kryštál. Ten sa s hukotom začal triasť, jeho modré svetlo sa pomaly menilo na oranžové, až sa nakoniec rozpadol na prach.
Keď prach usadol, v miestnosti zostala len prázdna plocha. Vzduch bol ľahší, tichší.
„Podarilo sa nám to?“ zašepkala Belka.
„Áno,“ odpovedal Kubko. „Kryštál je preč, a s ním aj všetka závislosti mesta na ňom. Mňaukováno teraz musí nájsť svoju vlastnú rovnováhu.“
Mačka sa na nich usmiala. „S týmto rozhodnutím ste Mňaukováno poskytli šancu na skutočný rast. Moja úloha tu skončila. “ povedala tichým hlasom a zmizla tak náhle, ako sa objavila.
Kubko a Belka vystúpili na denné svetlo. Na námestí ležala neporušená konzerva, akoby čakala na svoj návrat. Kubko sa usmial.
„Začali sme kvôli nej a skončili sme tým, že sme zmenili všetko.“
Belka sa zasmiala. „Kto by si pomyslel, že také malé veci môžu mať taký veľký vplyv?“
Mesto sa prebudilo do nového rána. Prvé lúče slnka sa pomaly vkrádali do tichých ulíc Mňaukována. Vzduch bol čerstvý, tichý, plný sľubov o nových začiatkoch. Mňaukováno, oslobodené od svojej závislosti, bolo pripravené rásť a žiť v rovnováhe, ktorú si samo vytvorí.“
