Ráno bolo chladné, ale veselé. Na mieste stretnutia pri sade sa zhromaždila celá partia – Lesianka, Fred, Elo, Charlík, Bára, Charlie a Chirico, všetci odhodlaní vyraziť na túru do lesa, ktorá mala viesť až k chate pri jazere. Vybavení zásobami a dobrou náladou, sľubovali si deň plný zábavy.

„Kto povedie?“ spýtala sa Bára, s batohom plným lahôdok na chrbte.

„Samozrejme ja,“ zahlásil sebavedomo Charlík, hoci sa Fred uškrnul. „Možno by sme mali použiť mapu?“

„Mapa je pre slabochov,“ odsekol Charlík, a skupina sa so smiechom pohla do lesa.

Spočiatku bolo všetko pokojné. Slnko sa predieralo cez konáre, vtáci štebotali a zem pod labkami bola mäkká. Lesianka si vychutnávala vôňu prírody, zatiaľ čo Elo opatrne niesol konzervy. Charlík a Charlie sa predbiehali v žartoch a priateľských doťahovačkách, ktoré rozosmievali všetkých.

Po niekoľkých hodinách cesty však les zhustol a svetlo sa začalo strácať. Stromy boli vyššie, ich tiene dlhšie, a cestička, ktorá spočiatku viedla jasným smerom, sa stratila.

„Ehm… nevyzerá to, že by sme boli na správnej ceste,“ ozvala sa Lesianka.

„Len pokoj,“ mávol labkou Charlík, no jeho hlas už nemal takú istotu ako predtým.

„Ktorým smerom?“ spýtala sa Bára, snažiac sa udržať pokoj.

Charlík ukázal doľava, no Charlie nesúhlasne pokrútil hlavou. „Slnko je na opačnej strane. Mali by sme ísť doprava.“

„Slnko sem, slnko tam. Chodíme po chodníku, nie podľa hviezd!“ zahundral Charlík a vykročil vľavo. Skupina sa neochotne pridala.

Cesta začala byť čoraz hťqžšia, stromy vyššie, a zvuky lesa – doteraz veselé – zlovestné. Šuchot lístia znel ako kroky, ktoré ich sledovali. Lesianka si nervózne oblizla labku a zašepkala Fredovi: „Toto nie je správna cesta.“

Fred prikývol, no skôr než mohol niečo povedať, ozval sa za nimi tichý praskot. Celá skupina sa otočila, no nikto tam nebol.

„To bol vietor,“ zamrmlal Charlík, no jeho hlas už neznelo tak sebavedome.

Keď pokračovali ďalej, stromy sa zrazu zdanlivo rozostúpili a pred nimi sa objavila malá čistinka. Uprostred stála stará chatrč so spadnutou strechou. Dvere boli pootvorené a vánok ich ticho rozkýval.

„Niečo mi tu nesedí,“ povedal Fred a zastal. „Mali by sme sa otočiť.“

„Blbosť!“ odvrkol Charlík a vykročil k chatrči. „Pozrime sa, či tu nie je niečo užitočné.“

Charlík otvoril dvere a vošiel. Ostatní ho váhavo nasledovali. Vnútri bola tma a zatuchnutý vzduch. Na stole ležali rozhádzané papiere a rozbité náčinie.

„Toto miesto vyzerá, akoby tu niekto býval,“ zašepkala Lesianka, pričom si nervózne obzerala tmavé kúty.

Fred ticho dodal. „Možno by sme tu nemali byť …“

Zrazu sa spoza chatrče ozval hlboký, mohutný hlas. „Stratili ste sa?“

Skupina vybehla von a tam stál veľký čierny kocúr.

„Kto ste?“ spýtal sa Charlík, snažiac sa znieť odvážne.

„Volám sa Felix,“ odvetil cudzinec. „A vy ste sa evidentne stratili.“

Fred prehovoril diplomaticky: „Hľadáme cestu k jazeru. Mohli by ste nám pomôcť?“

Charlík zodvihol hlavu, akoby si chcel zachovať autoritu. „Nie, my len… objavujeme nové cesty.“

Fred sa opatrne priblížil. „Ak nás viete nasmerovať správnym smerom, budeme vám veľmi vďační.“

Felix sa zamyslel a pomaly prikývol. „Pomôžem vám, ale varujem vás – tento les má svoje pravidlá.“

„Pravidlá?“ ozvala sa Lesianka so zvedavosťou.

„Áno. Nikdy nezanedbávajte svoje inštinkty a nezabúdajte na to, čo je dôležité – zostať spolu. Inak by vás mohol les navždy oddeliť,“ povedal Felix a jeho hlas znel vážne.

Celá partia sa na seba pozrela a bez ďalších slov súhlasila. Felix ich viedol cez hustý les. Ukázalo sa, že pozná cesty, ktoré by nikto iný nenašiel. No jeho varovania sa začali napĺňať.

Les bol čoraz hustejší, svetlo začínalo slabnúť a okolitý porast bol hustejší s každým krokom. Vzduch bol čerstvý, ale zároveň akoby plný napätia. Šuchot lístia pod labkami znel hlasnejšie, ako zvyčajne, a zrazu sa každý malý zvuk stal neobvykle výrazným. Skupina sa na seba pozerala, niečo nebolo v poriadku.

„Počuli ste to?“ spýtala sa Bára, zastavujúc sa a napäto počúvajúc. Zvuk bol sotva počuť – škrípanie, akoby niekto prešiel po kôre stromu, ale zároveň aj tiché kroky, ktoré sa zlievali s šepotom lesa.

„Áno,“ odpovedal Fred, s očami upretými na okolie. „Niečo nás sleduje.“

Skupina sa stiahla bližšie k sebe, ich kroky teraz opatrné, akoby sa báli, že každý ďalší pohyb vyvolá nejaké neviditeľné nebezpečenstvo.

„To je určite len vietor,“ povedal Charlík, aj keď jeho hlas znel menej presvedčivo ako zvyčajne. Pokúsil sa odľahčiť napätie, ale aj on si začínal uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Každý pohyb, každý zvuk, všetko bolo akosi… viac intenzívne.

„Ale ten zvuk,“ povedal Elo ticho, „to nebol vietor. Niečo je za nami.“

A vtedy to prišlo – tichý, rýchly šuchot za nimi, akoby niečo behalo medzi stromami. Všetci sa otočili, oči rozšírené, hľadajúc zodpovednosť za ten zvuk. Ale nevideli nič. Len stromy, ktoré sa ťahali do výšky, a tieň, ktorý čoraz viac zahalil les.

„Poďme ďalej,“ povedal Fred a pokúsil sa o kľudný tón. „Ale buďme ostražití.“

Ich kroky boli teraz ťažšie, ako keby les na nich mal čoraz väčší vplyv. Akýsi tlak, neviditeľná prítomnosť niečoho… A zvuky, ktoré počuli, sa stávali jasnejšie – neboli už len šuchoty vetra, ale aj tiché kroky, ktoré ich nasledovali.

„Toto nie je len vietor,“ zašepkala Lesianka, keď sa zrazu ozvalo ďalšie tiché, no nezameniteľné škrípanie. Niečo sa pohybovalo v ich blízkosti, ako keby ich sledovalo. Cítili to všetci, aj keď nič nezbadali.

Fred sa otočil a naklonil ucho k zemi. „Počúvajte,“ povedal, „akoby niekto chcel, aby sme sa otočili.“

„Ale kto?“ spýtala sa Bára nervózne. „Nikto tu nie je, nie?“

A v tom momente sa ozvalo tiché šuchotanie a zbadali rýchly pohyb. Všetci sa otočili a videli, ako niečo malé rýchlo prebehnúť medzi konármi. V prvom momente si mysleli, že sa im to len sníva. Na konári si sedela malá veverička, v labkách držala vrecko s mačacími granulami a s radosťou si na nich pochutnávala.

„Tak to je ono!“ vykríkol so smiechom Charlík, keď veverička zmizla v húštine. Z batohov im trčali kúsky ohlodaných maškŕt. „Tá malá potvorka nám celú cestu kradla naše jedlo!“

„A ja som sa už bála, že nás tu niekto prenasleduje,“ zasmiala sa Lesianka. „Priznám s, že mi odľahlo.“

Skupina sa na seba pozrela, napätie sa uvoľnilo a všetci sa zasmiali. „Tak to bola tajomná bytosť,“ povedal Elo, potľapkajúc si batoh. „No, tak to sme si teda oddýchli.“

„Les má svoje spôsoby, ako nás držať v strehu.“ dodal Fred s úsmevom. „

„No, no,“ povedal so záhadným úsmevom Felix, „vidím, že vás les privítal svojím spôsobom.“

„Privítal?“ zasmial sa Charlík. „Čo, to bolo, nejaký rituál?“

Felix sa len zasmial. „Presne tak. Les si vybral svoje vstupné. A to vstupné sú vaše maškrtky! Môžete byť pripravení na čokoľvek – od tajomných zvukov po takéto zábavné krádeže. To je lesná daň.“

„Tak si teda musíme dávať pozor aby nám niečo na jedenie ostalo aj na chatu, veveričiek je tu iste viac.“ zasmial sa Fred. Všetci sa začali rozhliadať, či nejaká ďalšia veverička nezaútočí na ich batohy.

Keď sa skupina dostala k chate, bolo už neskoro večer. Mesiac osvetľoval les a jazero pred chatou, vzduch bol studený a tichý. Všetci boli unavení, no zároveň šťastní. Batohy si odložili, založili v ohnisku pred chatou oheň. Posadali si okolo ohňa a vychutnávali si chvíle pokoja po dlhom dni.

„Tak konečne!“ povedala Bára, keď sa posadila k ohňu. „Konečne si oddýchneme. Felix, pridáš sa k nám?“

Felix, ktorý sa usadil vedľa nich, sa usmial. „S radosťou. Mám rád, keď sa spoločne zahrejeme pri ohni.“

„Dobre,“ pokračovala Bára, „zajtra nás čaká rybačka, ale teraz si zaslúžime oddych. Poďte, nech sa nám podarí trochu si užiť večer.“

Skupina sa usadila okolo ohňa, smiala sa a rozprávala si príbehy o všetkých lesných dobrodružstvách, ktoré zažili, pričom Felix, ktorý sa ukázal ako skvelý spoločník, pridal k tomu niekoľko záhadných príbehov z minulosti.

Bára sa usmiala na Felixa. „Zajtra ráno si dáme rybačku, Felix. Dúfame, že nám pomôžeš chytiť niečo veľké.“

Felix prikývol a poďakoval im. „Určite. Rád sa pripojím.“

Lesianka si v duchu plánovala ďalší deň, ale Charlík, ktorý sa práve postavil a pozrel na jazero, si všimol niečo zvláštne. „Počkajte,“ povedal a ukázal na vodu. „Niečo je inak. Voda… je nižšie než bývala.“

Bára sa pozerala na hladinu a potom sa otočila späť na Charlíka. „Áno, máš pravdu. To sa nikdy predtým nestalo. Pamätáš, aký bol breh? Voda klesla viac, ako by mala.“ Charlík prikývol. „Uvidíme zajtra, ale… niečo tu rozhodne nie je v poriadku.“

Nezabudnite hlasovať na konci stránky.

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu.

Alebo môžete len tak prispieť cicám v Mačičkove. Ďakujeme.

V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Názov oboch účtov: Mačičkovo Dobrá

Prima banka (obyčajný účet)

IBAN: SK2556000000002506594001

Slovenská sporiteľňa (transparentný účet – banka zverejňuje aj mena darcov)

IBAN: SK6309000000005134155422

Ďakujeme

Fred, Elo a Lesianka na chvíľu zostali bez slova, sledujúc Báru a Charlíka. Elo sa prvý spamätal a podal jej labku. „Teší nás, Bára,“ zamrmlal trochu nesmelo, kým Fred si skúmavo obzeral Charlíka, ktorý stále vyzeral, akoby ho niekto nasilu privliekol.

Lesianka naklonila hlavu na stranu a s úsmevom odpovedala: „Bára, radi ťa spoznávame. A… Charlíka tiež.“ Otočila sa na tigrovaného kocúra, ktorý sa po chvíli nervózne posadil a naoko znudene si oblizol labku.

„Nečumte na mňa tak,“ zamrmlal Charlík podráždene, ale Bára ho okamžite štuchla labkou do pleca. „Správaj sa slušne,“ napomenula ho jemným, ale pevným hlasom. Potom sa znovu obrátila k ostatným.

„Sme na ceste k rieke. Charlík miluje rybolov, a ja mám rada potom ochutnávku. Čo vy, máte na dnes nejaké plány?“ spýtala sa zvedavo, akoby sa práve nestalo nič neobvyklé.

Fred pozrel na Ela a Lesianku. „Vlastne sme sa len tak prechádzali. Možno by sme sa k vám mohli pridať,“ navrhol.

„Prečo nie?“ – dodala Lesianka s nadšením, hoci si všimla, že Charlík pri Fredových slovách mierne pretočil oči. „Ale musíme si zájsť pre pár vecí. Počkáte na nás?“

Charlík si povzdychol, ale kým stihol niečo namietať, Bára súhlasne prikývla. „To bude skvelé! Tak si švihnite,“ poznamenala s úškrnom.

Netrvalo dlho, Lesianka, Fredík a Elo privliekli veľký piknikový kôš, rybárske prúty a ešte niečo… Lesianka všetkým rozdala vtipné pletené malé čiapočky. Červené s bielymi bodkami. Elova čiapka mala dokonca aj ušká. So smiechom poznamenala „Keď do prírody, tak nech zapadneme. Muchotrávky – zoradiť sa, a za mnou!“

„Tak poď, tigrovaný. Neostávaj vzadu,“ podpichol Fred, keď Charlík stále váhal. A s tým sa celá skupinka vydala na cestu.

Pri rieke si skupinka rozložila tábor a pustili sa do príprav na rybačku. Charlík si zabral najlepšie miesto s výhľadom na hladinu a pohŕdavo zahlásil: „Len sa pozerajte, amatéri, ja vám ukážem, ako sa to robí.“

Bára ho s úsmevom štuchla do boku. „Ty mi nebudeš rozprávať o rybárčení, Charlík. Spomínaš, ako si minule skončil s návnadou vo vlastnom chvoste?“ Charlík len odfrkol, no jeho uškrnutie prezradilo, že to neberie vážne.

Fred a Lesianka si pripravovali udice o kúsok ďalej. Fred ju jemne podpichol: „Takže si myslíš, že sa necháme od nich poraziť?“ Lesianka mu venovala veselý pohľad: „To určite nie! Ale necháme ich chvíľu veriť, že majú navrch.“ Obaja sa zasmiali a Fred jej nežne pohladil labku.

Bára zatiaľ rozložila svoju udicu a uvelebila sa na brehu. „No, kto chytí prvú rybu?“ – zahlásila. Skôr než sa ktokoľvek stihol pohnúť, zadriemala. Charlík okamžite využil príležitosť: „Pozrite, Bára spustila svoj tajný trik – spánok s vyplazeným jazykom. Tým ryby určite pritiahne!“

Fred, Elo a Lesianka sa rozosmiali. Fred pokrútil hlavou: „Možno by sme ju mali zobudiť, než začne chrápať a ryby odplaší.“

„Ryby sú aj tak hluché ako poleno,“ zamyslel sa bezuchý Elo a jeho poznámka rozprúdila diskusiu. „Ak sú hluché, prečo nerozprúdiť zábavu?“ navrhol Charlík, a ani nečakal na odpoveď. Spustil známu mačaciu pieseň o mlieku a sardinkách. Bára, ktorú jeho spev už dávno prebudil, sa hneď sa pridala. Lesianka a Fred sa na seba usmiali a pustili sa tiež do spevu. Elo síce váhal, ale po chvíli začal pridávať vlastné, trochu falošné tóny.

Smiech a spev zaplnili celý breh, keď sa zrazu odniekiaľ z diaľky ozvalo: „Vaše kvílenie počuť až do sadu.“ Všetci zbystrili pozornosť a pozreli sa smerom, odkiaľ sa blížili dve postavy. „Máme spoločnosť,“ poznamenal Fred a snažil sa ich rozoznať. Jedna veselo hopkala, druhá kráčala rázne, ale elegantne.

„No prosím, a ja som si myslel, že máme pokojný deň pri vode,“ povzdychol si Charlík. „Možno sa prišli pridať k našej kapele,“ zažartovala Lesianka a Fred ju nežne postrčil. „Alebo ich prilákala vôňa rýb.“

Keď sa postavy priblížili, Elo prvý rozoznal vzory na ich srsti a charakteristickú energiu. Privítal ich s úsmevom a pobavene vyhlásil: „Kto iný, ako bratia bengálci…“

Charlie sa veselo uklonil. „Presne tak, dámy a páni. Vidím tu nové tváre. Som Charlie, a toto je môj výnimočne charizmatický brat Chirico. Prišli sme zachrániť ryby pred tým vaším ‚umením‘, ktorému hovoríte spev.“ Chirico sa zasmial a zodvihol fľašu. „A samozrejme, priniesli sme chvostíkovicu, aby sme utíšili vaše falošné tóny.“

Charlík sa okamžite ujal slova: „Vy dvaja ste Charlie a Chirico? No, to je naozaj zaujímavé. Ja som Charlík – s K na konci, pre extra štýl. Rád spoznávam takmer menovca.“

Charlie mu pohotovo odvetil: „S K alebo nie, Charlík, originál je len jeden, a tým som ja.“

Lesianka so smiechom dodala: „Vy dvaja ste ako duo zabávačov. Myslím, že ak tá kapela vznikne, už vieme, kto bude robiť prestávkový program.“

„Kapela, hovoríte?“ zamyslel sa Charlie a drgol Chirica. „My sme za, máte už vymyslený názov? Určite niečo, čo bude vyzdvihovať najlepších v kapele, čiže mňa s bratom.“„Niekto si tu príliš verí, hoci ešte nepredviedol ani jediný tón.“ odsekol Charlík, no v jeho hlase bola priateľská výzva.

Fred sa zamiešal do debaty: „Kým sa dohadujete, predsa len navrhujem, aby sme rybačku ukončili a prešli k ochutnávke úlovku. Neviem, ako vy, ale ja som už poriadne hladný.“ Chirico pobavene spustil pieseň o chvostíkovici. Už aj otváral fľašu a nechal ju kolovať.

Rozprúdila sa živá debata o tom, ako sa bude kapela volať, kto by mal byť hlavný spevák, a čo budú vlastne spievať. Lesianka a Fred si vymieňali zamilované pohľady, zatiaľ čo Elo a Chirico viedli vášnivú diskusiu o tom, či je lepší spev alebo bubnovanie na plechovky.

Začínalo sa stmievať, a na brehu rieky vládla pokojná atmosféra, keď sa Charlík a Bára, ktorí sedeli vedľa ostatných, pozreli jeden na druhého a obaja súhlasne prikývli. Charlík sa usmial a povedal: „Máme pre vás návrh. Čo keby sme všetci vyrazili na chatu pri jazere? Cez mesto sme len prechádzali, práve cestou na chatu. Ale bude to menšia túra lesom a lúkami. A keď prídeme, čaká nás útulná chata, jazero plné rýb, a predovšetkým, skvelý spoločný čas.“

„Nebojte sa,“ pokračovala Bára s úsmevom, „cesta bude zábavná a na konci nás čaká miesto, kde si naozaj oddýchneme. Určite si túto cestu spolu užijeme.“

Všetci okamžite súhlasili. „Ja vezmem zásoby konzerv, pre každý prípad,“ povedal Elo s vážnym výrazom. „A ja prinesiem hračky,“ zasmial sa Fred. „Nebudú chýbať sušené mäso a nejaké dobroty,“ povedala Lesianka a oči sa jej zaleskli. Charlie s Chiricom sa pozreli na seba a obaja sa usmiali. „No, a my s Chiricom prinesieme niečo špeciálne – víno a trochu chvostíkovice na povzbudenie,“ dodal Charlie.

Bára sa zasmiala a zakývala hlavou. „Takže dohodnuté. Pobaľte zásoby a zajtra ráno sa stretneme v sade, kde sa spoznali.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405

Lesianka, mačka s hodvábnou srsťou zvedavými a  žiarivo zelenými očami, žila v pokojnom malom meste, v starom dome. Najradšej trávila dni na parapete, pozorujúc svet okolo, kde sa tiché plynutie času menilo na malé dobrodružstvá. Bola obľúbená pre svoju jemnú povahou a schopnosťou vyriešiť akýkoľvek problém s láskavým prístupom. Keď neodpočívala, rozprávala sa s mačkami zo susedstva, alebo len tak premýšľala o svete.

Jedného dňa, počas teplého popoludnia, sa na dvore objavil nový hosť. Fred, ryšavý kocúr s očami plnými energie, ktorý na prvý pohľad pôsobil ako tulák. Jeho srsť bola jemne rozstrapatená a pohľad mal taký, akoby prešiel polovicou sveta. Prišiel do susedstva len nedávno a už sa stal záhadou pre ostatné mačky. Jeho dobrodružná povaha vyvolávala zvedavosť a rešpekt.

Fred už z diaľky zbadal Lesianku, ktorá si hrala s kvapkou vody na parapete. Jej pohyby boli elegantné a pôsobila ako živý obraz. Odvaha mu nedovolila ostať len divákom. Pristúpil bližšie, cítiac zvláštne nutkanie. „Ahoj, volám sa Fred a ty si?“ oslovil ju jemným tónom. Lesianka zdvihla hlavu, na chvíľu sa zahľadela do jeho očí a odpovedala s úsmevom: „Ahoj, a áno som. To si chcel vedieť?“ Ich pohľady sa stretli a medzi nimi sa začalo niečo neviditeľné, ale hlboké.

Fred bol očarený jej tichou krásou a prirodzenou eleganciou. „Vedel som, že toto miesto bude zaujímavé, ale netušil som, že tu stretnem niekoho ako ty, len by som rád poznal aj tvoje meno“ usmial sa a pokúsil sa pôsobiť nenútene, hoci jeho srdce bilo rýchlejšie než zvyčajne. Lesianka, hoci bola zvyknutá na komplimenty, pocítila niečo nové. „Lesiana. A čo presne na mne považuješ za také výnimočné?“ opýtala sa s jemným úsmevom, ktorý skrýval zvedavosť.

„Lesianka, krásne meno. Hodné krásavice, ako si ty.“ Podotkol s milým úsmevom Fred.

Ich rozhovor plynul prirodzene, akoby sa poznali celé roky. Lesianka ocenila Fredovu veselú povahu, ktorá ju rozosmiala viac než kedykoľvek predtým. Fred si naopak zamiloval jej pokoj a tichý humor, ktorý ho vždy prekvapil.

Keď čas postúpil, Fred sa neochotne zdvihol. „Bolo by fajn ťa ešte vidieť,“ povedal, pričom sa snažil, aby to znelo nenútene. Lesianka prikývla s úsmevom. „Možno zajtra,“ povedala. Fred, šťastný, že dostal aspoň náznak súhlasu, sa otočil na odchod. No práve v tej chvíli sa z kríkov ozvalo podozrivé šramotenie. Lesianka zbystrela a Fred sa automaticky postavil pred ňu, pripravený brániť svoju novú známosť.

Z poza bránky zraku vykukol Chirico, bengálsky kocúr s pohľadom divocha. „Čo tu robíte na mojom území?“ spýtal sa so smiechom v hlase. Lesianka a Fred si vymenili zmätené pohľady. „Máme územia?“ zašepkal Fred, snažiac sa potlačiť smiech. Lesianka len pokrčila plecia.

Chirico sa vyšplhal na bránku. „Počúvajte, ak ma zajtra nenájdete pri studni s rybou, nikdy nezistíte, čo je pravá zábava.“ Otočil sa a zmizol v kríkoch, pričom za sebou zanechal len nechápajúci výraz Freda a Lesianky. „Pri studni s rybou?“ zopakovala Lesianka so smiechom. Fred pokrútil hlavou. „Zajtra si to snáď zistíme.“ povedal pobavene. Rozlúčil sa s Lesankou a sľúbili si, že sa zajtra opäť stretnú.

Fred nemohol prestať myslieť na Lesianku. Ten úsmev, to elegantné prehodenie chvosta – bol to presne ten moment, kedy si povedal, že musí spraviť ďalší krok. Zatiaľ čo dumal na parapete, prihovoril sa mu mohutný veselý kocúr takmer bez uší: „Ty si v meste nový, však, ešte som ťa tu nevidel. A to tu poznám každého. Mimochodom, ja som Elo.“

„Nový, ako ranné noviny. Volám sa Fred. Počuj Elo, uši si nechal v čistiarni? Odpovedal so šibalským úškrnom Fred.“

Elo sa nenechal zaskočiť a hneď mal  pripravenú odpoveď: „Sú príliš dokonalé na bežné dni, nosím ich len na veľké sviatky. Inak ich máim zamknuté doma v trezore. Fred, nad čím tu rozmýšlaš? Mám pocit, že som ťa vyrušil pri dôležitých úvahách.

Fred sa zatváril vážne a porozprával Elovi, že spoznal Lesianku, najkrajšiu mačku, akú kedy videl. Len nevie ako ju získať.

Ak chceš Lesianku zaujať, musíš niečo podniknúť. Fantazírovať o nej ti nepomôže. Stačí pár dobrých pohybov na tanečnom koberci a bude tvoja!“

„Tanečný koberec? Elo, myslím, že ty si ten, kto potrebuje menej fantazírovať,“ odpovedal Fred so smiechom.

„Nie, počúvaj, mám plán,“ prehlásil Elo a priam teatrálne vykročil smerom k starému sadu za mestom, o ktorom sa hovorilo, že tam chodí Bengálsky gang.

Fred váhal, ale nakoniec sa rozhodol. Ak chce Lesianku zaujať, musí jej dokázať, že nie je len ryšavý filozof, ale aj kocúr činu. Spolu s Elom sa vydali na cestu.

„Pozri, Fred,“ pokračoval Elo, keď už kráčali po ceste k sadu, „môj plán je jednoduchý. Ukážem ti, ako získať jej pozornosť tým, že predvedieš niečo nečakané, niečo, čo ťa odlíši od ostatných kocúrov v meste. Bengálci sú známi svojou odvahu a vtipom, takže ak sa zapojíš do ich hry, Lesianka uvidí, že si niekto, kto sa nebojí postaviť k situáciám s nadhľadom.“

„A to je tvoj plán? Nie je to skôr tak, že sa chceš len zabaviť?“ spýtal sa Fred, trochu pochybujúc.

„Presne! Dobre sa zabaviť, a keď Lesianka uvidí, že si kocúr s šarmom a za každú srandu, určite si ťa všimne,“ uškrnul sa Elo.

Sad bol tajomný, s vysokými stromami a tieňmi, ktoré sa pohybovali pod svetlom mesiaca. Keď tam dorazili, počuli smiech a žarty. Chirico a Charlie, bengálski kocúri, robili „riadny bengál“ pri starom sude s mačacím vínom.

„Hej, kto sa to k nám pridáva?“ ozval sa Chirico, keď uvidel Freda a Elo.

„Fred sa tu snaží urobiť dojem na Lesianku,“ prezradil Elo, a Fred ho okamžite šťuchol labkou.

„Nie je to celkom tak,“ bránil sa Fred.

„Ahá, romantika! Tak to musíme osláviť,“ zvolal Charlie a vytiahol odniekiaľ starú hračku – chvost z umelej myši, ktorý slúžil ako improvizovaný mikrofón.

Chirico a Charlie ich vtiahli do zábavy a Fred sa ani nenazdal, ako preflámoval celú noc. Bolo to nezvyčajné, ale Fred cítil, že toto bol presne ten druh dobrodružstva, ktorý by Lesianke mohol vyrozprávať.

A práve keď si Fred myslel, že nočno dobrodružstvo končí, ozvalo sa podivné mňaukanie z blízkeho kríka. „Čo to bolo?“ spýtal sa.

Všetci spozorneli, no keď sa priblížili, uvideli iba rozmazanú siluetu niečoho, čo rýchlo zmizlo v tme. Fredove fúzy sa napli a s iskrou v oku zašepkal: „Toto by stálo za podrobnejšie preskúmanie.“

Keď sa všetci vracali do mesta, Fredovi to mňaukanie mu nešlo z hlavy. Kto to bol a prečo ušiel? Možno to bola mačka, ktorá sa niečoho bála, alebo sa len náhodou zatúlala.

„Myslíš, že sa niečo stalo?“ spýtal sa Elo, ktorý si všimol Fredovu zamyslenú tvár.

Fred chvíľu mlčal. „Neviem, možno. Ale niečo mi na tom nesedí. Prečo to zmizlo tak rýchlo?“

Elo pokrčil plecami. „Možno ale dnes to už nezistíme.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405