Lesianka, mačka s hodvábnou srsťou zvedavými a  žiarivo zelenými očami, žila v pokojnom malom meste, v starom dome. Najradšej trávila dni na parapete, pozorujúc svet okolo, kde sa tiché plynutie času menilo na malé dobrodružstvá. Bola obľúbená pre svoju jemnú povahou a schopnosťou vyriešiť akýkoľvek problém s láskavým prístupom. Keď neodpočívala, rozprávala sa s mačkami zo susedstva, alebo len tak premýšľala o svete.

Jedného dňa, počas teplého popoludnia, sa na dvore objavil nový hosť. Fred, ryšavý kocúr s očami plnými energie, ktorý na prvý pohľad pôsobil ako tulák. Jeho srsť bola jemne rozstrapatená a pohľad mal taký, akoby prešiel polovicou sveta. Prišiel do susedstva len nedávno a už sa stal záhadou pre ostatné mačky. Jeho dobrodružná povaha vyvolávala zvedavosť a rešpekt.

Fred už z diaľky zbadal Lesianku, ktorá si hrala s kvapkou vody na parapete. Jej pohyby boli elegantné a pôsobila ako živý obraz. Odvaha mu nedovolila ostať len divákom. Pristúpil bližšie, cítiac zvláštne nutkanie. „Ahoj, volám sa Fred a ty si?“ oslovil ju jemným tónom. Lesianka zdvihla hlavu, na chvíľu sa zahľadela do jeho očí a odpovedala s úsmevom: „Ahoj, a áno som. To si chcel vedieť?“ Ich pohľady sa stretli a medzi nimi sa začalo niečo neviditeľné, ale hlboké.

Fred bol očarený jej tichou krásou a prirodzenou eleganciou. „Vedel som, že toto miesto bude zaujímavé, ale netušil som, že tu stretnem niekoho ako ty, len by som rád poznal aj tvoje meno“ usmial sa a pokúsil sa pôsobiť nenútene, hoci jeho srdce bilo rýchlejšie než zvyčajne. Lesianka, hoci bola zvyknutá na komplimenty, pocítila niečo nové. „Lesiana. A čo presne na mne považuješ za také výnimočné?“ opýtala sa s jemným úsmevom, ktorý skrýval zvedavosť.

„Lesianka, krásne meno. Hodné krásavice, ako si ty.“ Podotkol s milým úsmevom Fred.

Ich rozhovor plynul prirodzene, akoby sa poznali celé roky. Lesianka ocenila Fredovu veselú povahu, ktorá ju rozosmiala viac než kedykoľvek predtým. Fred si naopak zamiloval jej pokoj a tichý humor, ktorý ho vždy prekvapil.

Keď čas postúpil, Fred sa neochotne zdvihol. „Bolo by fajn ťa ešte vidieť,“ povedal, pričom sa snažil, aby to znelo nenútene. Lesianka prikývla s úsmevom. „Možno zajtra,“ povedala. Fred, šťastný, že dostal aspoň náznak súhlasu, sa otočil na odchod. No práve v tej chvíli sa z kríkov ozvalo podozrivé šramotenie. Lesianka zbystrela a Fred sa automaticky postavil pred ňu, pripravený brániť svoju novú známosť.

Z poza bránky zraku vykukol Chirico, bengálsky kocúr s pohľadom divocha. „Čo tu robíte na mojom území?“ spýtal sa so smiechom v hlase. Lesianka a Fred si vymenili zmätené pohľady. „Máme územia?“ zašepkal Fred, snažiac sa potlačiť smiech. Lesianka len pokrčila plecia.

Chirico sa vyšplhal na bránku. „Počúvajte, ak ma zajtra nenájdete pri studni s rybou, nikdy nezistíte, čo je pravá zábava.“ Otočil sa a zmizol v kríkoch, pričom za sebou zanechal len nechápajúci výraz Freda a Lesianky. „Pri studni s rybou?“ zopakovala Lesianka so smiechom. Fred pokrútil hlavou. „Zajtra si to snáď zistíme.“ povedal pobavene. Rozlúčil sa s Lesankou a sľúbili si, že sa zajtra opäť stretnú.

Fred nemohol prestať myslieť na Lesianku. Ten úsmev, to elegantné prehodenie chvosta – bol to presne ten moment, kedy si povedal, že musí spraviť ďalší krok. Zatiaľ čo dumal na parapete, prihovoril sa mu mohutný veselý kocúr takmer bez uší: „Ty si v meste nový, však, ešte som ťa tu nevidel. A to tu poznám každého. Mimochodom, ja som Elo.“

„Nový, ako ranné noviny. Volám sa Fred. Počuj Elo, uši si nechal v čistiarni? Odpovedal so šibalským úškrnom Fred.“

Elo sa nenechal zaskočiť a hneď mal  pripravenú odpoveď: „Sú príliš dokonalé na bežné dni, nosím ich len na veľké sviatky. Inak ich máim zamknuté doma v trezore. Fred, nad čím tu rozmýšlaš? Mám pocit, že som ťa vyrušil pri dôležitých úvahách.

Fred sa zatváril vážne a porozprával Elovi, že spoznal Lesianku, najkrajšiu mačku, akú kedy videl. Len nevie ako ju získať.

Ak chceš Lesianku zaujať, musíš niečo podniknúť. Fantazírovať o nej ti nepomôže. Stačí pár dobrých pohybov na tanečnom koberci a bude tvoja!“

„Tanečný koberec? Elo, myslím, že ty si ten, kto potrebuje menej fantazírovať,“ odpovedal Fred so smiechom.

„Nie, počúvaj, mám plán,“ prehlásil Elo a priam teatrálne vykročil smerom k starému sadu za mestom, o ktorom sa hovorilo, že tam chodí Bengálsky gang.

Fred váhal, ale nakoniec sa rozhodol. Ak chce Lesianku zaujať, musí jej dokázať, že nie je len ryšavý filozof, ale aj kocúr činu. Spolu s Elom sa vydali na cestu.

„Pozri, Fred,“ pokračoval Elo, keď už kráčali po ceste k sadu, „môj plán je jednoduchý. Ukážem ti, ako získať jej pozornosť tým, že predvedieš niečo nečakané, niečo, čo ťa odlíši od ostatných kocúrov v meste. Bengálci sú známi svojou odvahu a vtipom, takže ak sa zapojíš do ich hry, Lesianka uvidí, že si niekto, kto sa nebojí postaviť k situáciám s nadhľadom.“

„A to je tvoj plán? Nie je to skôr tak, že sa chceš len zabaviť?“ spýtal sa Fred, trochu pochybujúc.

„Presne! Dobre sa zabaviť, a keď Lesianka uvidí, že si kocúr s šarmom a za každú srandu, určite si ťa všimne,“ uškrnul sa Elo.

Sad bol tajomný, s vysokými stromami a tieňmi, ktoré sa pohybovali pod svetlom mesiaca. Keď tam dorazili, počuli smiech a žarty. Chirico a Charlie, bengálski kocúri, robili „riadny bengál“ pri starom sude s mačacím vínom.

„Hej, kto sa to k nám pridáva?“ ozval sa Chirico, keď uvidel Freda a Elo.

„Fred sa tu snaží urobiť dojem na Lesianku,“ prezradil Elo, a Fred ho okamžite šťuchol labkou.

„Nie je to celkom tak,“ bránil sa Fred.

„Ahá, romantika! Tak to musíme osláviť,“ zvolal Charlie a vytiahol odniekiaľ starú hračku – chvost z umelej myši, ktorý slúžil ako improvizovaný mikrofón.

Chirico a Charlie ich vtiahli do zábavy a Fred sa ani nenazdal, ako preflámoval celú noc. Bolo to nezvyčajné, ale Fred cítil, že toto bol presne ten druh dobrodružstva, ktorý by Lesianke mohol vyrozprávať.

A práve keď si Fred myslel, že nočno dobrodružstvo končí, ozvalo sa podivné mňaukanie z blízkeho kríka. „Čo to bolo?“ spýtal sa.

Všetci spozorneli, no keď sa priblížili, uvideli iba rozmazanú siluetu niečoho, čo rýchlo zmizlo v tme. Fredove fúzy sa napli a s iskrou v oku zašepkal: „Toto by stálo za podrobnejšie preskúmanie.“

Keď sa všetci vracali do mesta, Fredovi to mňaukanie mu nešlo z hlavy. Kto to bol a prečo ušiel? Možno to bola mačka, ktorá sa niečoho bála, alebo sa len náhodou zatúlala.

„Myslíš, že sa niečo stalo?“ spýtal sa Elo, ktorý si všimol Fredovu zamyslenú tvár.

Fred chvíľu mlčal. „Neviem, možno. Ale niečo mi na tom nesedí. Prečo to zmizlo tak rýchlo?“

Elo pokrčil plecami. „Možno ale dnes to už nezistíme.“

Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!

Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com

Ak sa vám čítanie o Kubkovi Holmesovi páči a nechcete aby vám ušli novinky pridajte sa do skupiny a nastavte upozornenia na všetky nove príspevky. Môžete pozvať aj priateľov. https://www.facebook.com/groups/573628908927405