Kubko Holmes a jeho oddaná pomocníčka Belka Fúzková stáli pred výzvou, ktorá by potrápila aj tých najskúsenejších mačacích detektívov. Po záhadnom smiechu, ktorý znel z ventilačného otvoru, nasledovalo ticho. Kto bol za krádežou? Kubko vedel, že odpovede ležia medzi miestnymi mačkami.
Hneď ráno sa Kubko s Belkou vybrali do Záhradnej kolónie, kde sa vždy stretávali mačky, aby si vymieňali klebety. Medzi nimi žil Jokkerko, kocúr známy svojou dobrosrdečnosťou, ale aj zvedavosťou, ktorá ho vždy dostala do zvláštnych situácií. Ak niekto niečo videl alebo počul, bol to určite Jokkerko.
Keď dvojica dorazila, Jokkerko už sedel na svojom obľúbenom mieste – na kameni uprostred záhrady. Na hlave svoj starý obľúbený klobúk, ako vždy a zvedavé oči žiarili, akoby práve odhalil tajomstvo vesmíru.
„Kubko, Belka! Aké prekvapenie! Prišli ste si vypočuť moju novú teóriu o tom, prečo sa kocúr Timo bojí vlastného tieňa?“ začal Jokkerko nadšene.
„Nie dnes, Jokkerko,“ odpovedal Kubko a priblížil sa k nemu. „Potrebujeme tvoju pomoc. Vieš niečo o krádeži u Maťa Rybičku?“
Jokkerkove oči sa rozšírili. „Krádež? U Rybičku? Tak to je vážne! Počkajte, počkajte… Možno viem viac, než si myslíte!“
Belka prevrátila oči, ale Kubko vedel, že Jokkerko často skrýva zlaté informácie za svojimi teatrálnymi vystúpeniami. „Tak hovor, čo vieš,“ povzbudil ho Kubko.
Jokkerko sa dramaticky poobzeral, aby sa uistil, že ich nikto nepočúva. „Včera večer som videl niečo veľmi zvláštne. Sedel som na svojom kameni a pozoroval hviezdy, keď som zbadal tieň, ktorý sa mihol cez plot. Nebola to obyčajná mačka, Kubko. Mala dlhý, tenký chvost a pohybovala sa ako vietor. Išla smerom k skladu Rybičku.“
„A ďalej?“ naliehala Belka.
„No… Po chvíli som zacítil veľmi zvláštny pach. Nie rybací, ale niečo, čo som nikdy predtým necítil. Sladké, ale zároveň zvláštne pichľavé. Ten pach bol taký silný, že ma donútil vyhľadať miesto, odkiaľ prichádzal. Viedol ma až k starým pivničným chodbám pod mestom. Ale keď som sa tam dostal, už tam nikto nebol.“
„Pivničné chodby…“ zopakoval Kubko a jeho mozog začal pracovať na plné obrátky. „To by mohlo byť miesto, kde sa skrýva. Ale kto by mal odvahu niečo také urobiť?“
Jokkerko sa zamyslel a nakoniec dodal: „Ešte jednu vec som si všimol. Ten tieň mal na labke niečo, čo sa lesklo. Akoby nejaký… kovový predmet. Možno to pomôže?“
Kubko si vymenil pohľad s Belkou. „Kovový predmet na labke? To môže byť kľúčové. Musíme sa dostať do tých pivničných chodieb a zistiť viac.“
Jokkerko nadšene vyskočil. „Idem s vami! Moje zvedavé oči vám budú na nezaplatenie.“
Kubko sa na chvíľu zamyslel, ale nakoniec prikývol. „Dobre, Jokkerko. Tvoja pomoc sa nám môže zísť. Ale pamätaj – toto nie je hra. Máme do činenia s niekým, kto je rýchly, prefíkaný a možno nebezpečný.“
Jokkerko sa usmial. „Neboj sa, Kubko. S tebou po boku sa nič nemôže pokaziť!“
A tak sa trojica vydala smerom k starým chodbám. Záhada naberala na obrátkach a Kubko cítil, že sa blíži k odhaleniu niečoho, čo by mohlo otriasť celým Mňaukovánom.
Aj vaša mačička si môže v príbehu zahrať!
Stačí napísať komentár, poslať fotku mačičky, jej meno a hlavne poslať finančný dar minimálne 10€ OZ Mačičkovo Dobrá. V nasledujúcej epizóde sa objaví vaša mačička, aj s fotkou upravenou potrebám príbehu. V prípade otázok môžete napísať na FB správu, alebo mail: macickovodobra@gmail.com
Hlasujte, ako ma príbeh pokračovať:
